MIROSLAV KARAS (52) je zahraničným reportérom už dvadsaťdva rokov. Pre Českú televíziu pracoval vo Varšave aj v Moskve, v týchto dňoch informuje o konflikte na východe Ukrajiny.
Ako to momentálne vyzerá v Sloviansku?
„Sloviansk je mesto, ktoré vo vás vyvoláva rozpaky. Okolo vás behajú neraz sedemnásťroční mladíci s kuklami na hlavách, ktorí majú jednu či dve zbrane, alebo nože. A o pár desiatok metrov ďalej si mladá rodina požičiava pre svoje dieťa plastové auto na batériu, a mladé mamičky s kočíkmi sa prechádzajú okolo vzbúrencov. Budova oblastnej rady je zabarikádovaná, okolo nej sú vrecia s pieskom a na streche miesta pre ostreľovačov, no už o dvadsať či tridsať metrov je normálny život.“
Dá sa odhadnúť, koľko ozbrojených vzbúrencov sa v Sloviansku pohybuje?
„Neviem, koľko je ich vnútri na radnici. Tam nás púšťajú len vtedy, keď je tlačová konferencia, a vtedy sú schovaní. Treba povedať, že aj medzi ozbrojencami je rozdiel. Jedni sú v civile, často v starých, obnosených a nepraných šatách, ale majú zbraň. A vedľa nich sú muži, oblečení v uniformách bez vojenského označenia, s perfektnými prilbami, topánkami, s chráničmi a nepriestrelnými vestami, ktorí tiež majú zbraň. Ak ich budeme rátať spolu, tak ich naoko pri obsadených budovách či na kontrolných stanoviskách vidieť niekoľko desiatok. No súčasne si myslím, že niekde v Sloviansku sú ukrytí aj ďalší perfektne ozbrojení muži, ktorí nestoja na barikádach. Tie sú pre nižšie šarže. No ak by bolo treba, tak sa títo dobre vyzbrojení separatisti objavia.“
Považujú vás vzbúrenci za západného novinára?
„Áno, z ruského pohľadu rozhodne západným novinárom som. Keď sme sa stali členmi NATO a Európskej únie, tak sme pre nich Západ, i keď sme kedysi boli bratským národom, ktorý v roku 1968, ako oni hovoria, oslobodili. Preto nám aj hovoria, veď vy to predsa musíte poznať, vás sme oslobodili najprv od fašistov, potom v roku 1968, a to isté chceme teraz spraviť na Ukrajine.“
Aký k vám majú vzťah?
„Ten vzťah nie je milý. Slovanský pôvod nám trochu pomáha, práve včera nepustili na jednom z kontrolných stanovísk našich francúzskych kolegov, a nás áno. No mali sme zase iné problémy. Pamätám sa, ako na nás na Kryme mierili zbraňami, revali a zničili materiály, ktoré sme nakrútili, pretože sme pre nich západnými novinármi boli. Sme tí, ktorí nepíšu to, čo si prajú, tí, ktorých obviňujú z klamstiev. Podľa nich klamú všetci okrem novinárov z Ruska. Nie sme tu radi videní.“
Ako sa to prejavuje?
