Ako sa cítite po prvých týždňoch na čele redakcie?
„Pocit viesť noviny pre mňa nie je nový, veď Slovak Spectator som viedla desať rokov. Je však pravda, že som sa ocitla v úplne novej situácii. Môj život sa veľmi zrýchlil a zintenzívnil. Neriešim len veci, ktoré by šéfredaktor riešil v bežnej situácii. V tomto zmysle je situácia náročná. Vnútorne som nastavená tak, že sa z nej snažím čerpať a nevnímať ju ako ťažobu. Každé ráno prichádzam do práce s pocitom, že sa naučím niečo nové a keď prekráčam celým dňom, môžem povedať, že som ho zvládla. Samozrejme, čakám na ten čas, keď nájdem menej nášľapných mín. Zatiaľ je ich dosť."
V čom ste získali najväčšiu istotu počas predchádzajúcej novinárskej práce?
„Myslím, že v správnej miere a odhade pri riešení tém, ktoré s kolegami preberáme. Pocit zodpovednosti je však čoraz väčší, pretože to, čo vlastne dokážete, je zmapovať čoraz viac vecí, v ktorých sa dá pochybiť. Keď som začínala s novinárčinou, myslela som si, že ten stres v žalúdku, ktorý človek má, keď posiela noviny do tlačiarne, rokmi zmizne, ale on stále zostáva. Slovak Spectator sa posielal do tlače raz do týždňa, vo štvrtok. Vtedy som si nič neplánovala, všetok čas som si vymedzila na to, aby som si prečítala každú pripravovanú stranu. Teraz ten štvrtok býva každý deň, pribudli pravidelné služby a keď si večer otváram strany, ktoré odišli do tlačiarne, prežívam to veľmi intenzívne. Stále pociťujem veľké napätie, či je všetko v poriadku."
Pôsobíte jemne, ťažko si predstaviť, že by ste vedeli buchnúť do stola.
„Viacerí mi to hovoria, ale ľudia, ktorí so mnou pracovali, vedia, že viem byť náročná. Stále si myslím, že sila sa nevyhnutne nemusí prejavovať nejakým mohutným hlasom. Táto práca ma nepriviedla k tomu, aby som sa stala tvrdšou alebo sa musela vzdať niečoho, čo je mojou bytostnou súčasťou. Áno, som citlivá, ale dá sa z toho profitovať aj v náročných situáciách, pri zvažovaní viacerých alternatív.
Ako sa zžívate s redakciou?
„Snažím sa od začiatku s ľuďmi veľa rozprávať, spoznávať ich. Uvedomila som si, že sú kľúčoví a od nich bude závisieť, či to zvládnem, alebo nie. Je nás menej, rozhoduje charakter a ľudská dimenzia každého v tíme. Potrebujem dôverovať kolegom, s ktorými pracujem, neviem si predstaviť, že by som pôsobila ako policajt alebo neustále spochybňovala, čo mi hovoria.
