SME

SME po 22 rokoch: Vajda nedokázal predať noviny, ktoré zakladal

Peter Vajda v roku 1993 zakladal a prostredníctvom Prvej slovenskej investičnej skupiny financoval denník SME. PSIS je dodnes 55-percentným vlastníkom vydavateľstva Petit Press.

Peter Vajda. (Zdroj: SME/Gabriel Kuchta)

PETER VAJDA v roku 1993 zakladal a prostredníctvom Prvej slovenskej investičnej skupiny financoval denník SME. PSIS je dodnes 55-percentným vlastníkom vydavateľstva Petit Press.

Peter Vajda sa narodil v Bratislave (1947). Pracoval vo Výskumnom ústave ekonomiky priemyslu ako systémový inžinier. V roku 1990 založil s ďalšími partnermi Prvú slovenskú investičnú skupinu, ktorá vytvorila prvé investičné fondy na Slovensku viac než rok pred kupónovou privatizáciou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Od roku 1995 po útokoch ministerstva financií na spoločnosť (všetky súdne spory nakoniec PSIS na Najvyššom súde SR vyhrala) nútene presunul niektoré svoje aktivity do Českej republiky, kde žije dodnes. Má manželku a dve deti. V roku 1993 zakladal a prostredníctvom Prvej slovenskej investičnej skupiny financoval denník SME. PSIS je dodnes 55-percentným vlastníkom vydavateľstva Petit Press (vydáva denník SME a ďalších vyše tridsať titulov).

Peter Vajda v nedeľu 15. októbra 2017 zomrel po ťažkej chorobe vo veku 70. rokov.

Prečítajte si tiež: Zomrel spoluzakladateľ a spolumajiteľ denníka SME Peter Vajda Čítajte 

Denník SME má 22 rokov. Ste s ním ako akcionár od začiatku. Ktoré jeho obdobie považujete za najťažšie?

„Veľmi ťažké boli začiatky. Nemali sme dosť peňazí, nemali sme budovu ani tlačiareň. Nebolo vôbec isté, že sa nám celý projekt podarí. Najťažšie boli prvé dva - tri roky. No postupne, ako sme rástli, sa to zlepšovalo. Zväčšoval sa nielen denník SME, ale priberali sme aj iné noviny a stali sme sa veľkým vydavateľstvom. Za tie roky prišli ďalšie ťažké obdobia, ale už s veľkým vydavateľstvom. A to je iná káva."

Dnešok nechápete ako najťažšie obdobie?

„Je to krízové obdobie. Keď odíde významná časť novinárov, je to mimoriadne ťažké, ale dnes sme v trochu inej situácii. Pri všetkých výhradách sa demokracia na Slovensku predsa len uchytila, zakotvila, oproti rokom 1993 - 1994, keď hrozilo, že nás Mečiar zavedie spolu s Lukašenkom a Miloševičom kamsi na východ alebo na Balkán. Situácia je teraz lepšia. A to nám umožňuje nebáť sa budúcnosti. Navyše, naše vydavateľstvo má niekoľko ďalších zložiek - týždenníky, východoslovenské noviny Korzár, denník Új Szó - stojí teda na viacerých nohách a môže pomôcť denníku SME prekonať krízu z odchodu časti redakcie."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ako sa na ten odchod pozeráte dnes?

„Prvotné rozhorčenie vedenia redakcie a redaktorov nad spôsobom, ako sa mení štruktúra akcionárov, bolo pochopiteľné. Postupom času sa však situácia zmenila, podarilo sa nám dohodnúť s Pentou, a zakotviť princípy a zásady slobodnej žurnalistickej tvorby, a súčasne sa nám podarilo získať majoritu vo vydavateľstve a tým upokojiť situáciu. Bohužiaľ, zrazu sa všetko zmenilo, a dnes sa zdá, že pôvodné jasné a zásadné námietky proti radikálnej zmene akcionárskej štruktúry sa stali zámienkou k druhej časti procesu, ktorou bola skôr chuť založiť si nové noviny. Myslím si, že pôvodná idea sa zmenila."

Ako sa na nich pozeráte ako na konkurenciu? Obávate sa jej? Najmä v začiatkoch, keď je SME ich odchodom oslabené.

„V SME dnes majú novinári veľmi ťažkú situáciu, musia pracovať oveľa viac, než je bežné, musia robiť nadprácu a vychovať si nových ľudí. Je to náročné. Na situáciu sa však dá pozerať rôznymi pohľadmi. Verejnosť môže byť spokojná, že si môže vyberať medzi novinami a porovnávať ich. Na druhej strane pri súčasných padajúcich hospodárskych výsledkoch novín je táto konkurencia prepálená a všetkým sa bude veľmi ťažko žiť. Je to, ako keď zúri vojna. Či vyhrá jeden, alebo druhý, na oboch stranách je mnoho mŕtvych.

Za 22 rokov sme zažili konsolidáciu slovenského mediálneho trhu. Postupne zanikali slabšie denníky – Národná obroda, Smena, Práca, Roľnícke noviny. Keď končili, spôsobovali veľkú stratu pre celý novinový trh, pretože ničili inzertné ceny. Nebola to konkurencia v pravom zmysle slova, ale zúfalé umieranie, ktoré spôsobovalo veľkú nestálosť a nerovnováhu na trhu. Vždy sme si oddýchli, keď niektorý z titulov skončil, aj keď neboli našimi významnými konkurentmi, situácia sa vždy trochu zlepšila. No a dnes,

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

keď sú predaje novín historicky na minimálnej úrovni, ďalší denník je z ekonomického hľadiska protizmyselný. Ale, ako som povedal, občania to asi privítajú."

Napriek tomu, že na celom svete mediálny trh zažíva pád, neopustili ste vydavateľstvo a nepredali svoj väčšinový podiel druhému akcionárovi za takmer dvojnásobok trhovej ceny. Prečo ste to nespravili?

„Tieto noviny sme zakladali. Pre nás je ekonomický aspekt až druhoradý. Naša spoločnosť pracuje vo finančných službách a tam sa pozeráme na každý zbytočne vyhodený cent veľmi starostlivo. Táto oblasť, ako aj niekoľko ďalších, v ktorých sa angažujeme, nám prináša radosť zo života a vnímame to ako svoj príspevok k demokracii. Tu sa menej pozeráme na priamu ekonomickú efektívnosť. Preto pre nás neprichádzalo do úvahy noviny predať.

Máme aj iné projekty, napríklad jednu z najväčších zbierok súčasného slovenského umenia či nádherné vinárstvo na Morave. To sú investície, ktoré majú čiastočne charitatívny aspekt, povznášajú ducha a dávajú spoločnosti trochu iný rozmer než len konkrétny boj na finančných trhoch."

Často vás označujú ako osobu, ktorá vlastní nadpolovičný podiel akcií Petit Pressu, ale vieme, že v PSIS sú viacerí akcionári. Musíte ich veľmi presviedčať, aby naďalej zostali vo vydavateľstve? Iste by sa ich rodiny potešili z takého balíka peňazí.

„Samozrejme, ja som len predstaviteľ PSIS, spoločnosť má desiatky akcionárov. Všetko sú to zamestnanci, ich rodinní príslušníci, prípadne bývalí zamestnanci. I keď sú medzi nimi rôzne názory, myslím si, že väčšina z nich si zvykla na to, že nie každé euro zisku ide akcionárom formou dividendy a že časť peňazí ide na rôzne bohumilé účely."

Museli ste často denník SME či vydavateľstvo za tých 22 rokov dotovať?

„Vývoj prebiehal v rôznych vlnách. Prvotné investície boli značné, ziskovosť noviny dosiahli až v roku 1998. Od počiatku sme však pomáhali aj niektorým okrajovým novinám, čo bola zase finančná záťaž. Jedna z najslávnejších epizód je košické Domino Fórum, ktoré viedol Peter Schutz a ktoré sa stalo významným týždenníkom, ale nemohlo ekonomicky prežiť. Investície doň boli veľmi veľké. Preniesli sme ho do Bratislavy a šéfredaktormi sa stali najskôr Peter Schutz, potom Milan Šimečka a nakoniec Štefan Hríb, dodnes tento týždenník pokračuje vo forme .týždňa.

Ďalšie také nárazové náklady súviseli so vznikom denníka Korzár, keď sa novinári v Košiciach vzopreli nátlaku Mečiara, respektíve Alexandra Rezeša. Potom prišlo obdobie ekonomického rastu celej krajiny a s ním išli hore aj noviny. A v posledných piatich rokoch od krízy 2008 - 2009 vidíme dosť veľký úpadok v inzercii, predajoch, takže sme v napätej situácii, ako všetky vydavateľstvá."

Ako vy vnímate vstup Penty do vlastníckej štruktúry vydavateľstva? Jej vstup poškodil váš podiel.

„Veľa sa hovorí o Pente, z môjho pohľadu bol však najdôležitejší podraz, ktorý na nás urobili nemeckí akcionári. Považoval som ich za serióznych ľudí, ale podviedli nás. To je tá najsmutnejšia časť. Spôsob vstupu Penty bol nešťastný a vyvolal nepríjemné reakcie. Sama Penta z toho nemala žiadny rozumný osoh. Viedli sme náročné, zdĺhavé rokovania, aby sa situácia mohla normalizovať a noviny zostali nezávislé. A aby mohli fungovať ďalej bez stresu."

Dokážete si predstaviť ďalšie fungovanie s Pentou? Stretávate sa niekedy s pánom Haščákom a konzultujete strategické kroky vydavateľstva?

„S pánom Haščákom som sa stretával v prvých týždňoch krízy. Nakoniec sme dohodli princípy spolupráce medzi akcionármi. Tá bude najmä v technických oblastiach, ako sú tlač novín, distribúcia, prípadne iné zložky vydavateľstva. Z hľadiska vnútorného obsahu novín sme previedli plné kompetencie na Alexeja Fulmeka, doterajšieho generálneho riaditeľa a spoluzakladateľa spoločnosti, ktorý bol prítomný na našich rokovaniach. Dohodli sme jasné statusy nezasahovania do obsahu a obsahovej línie všetkých novín vydavateľstva. V našej spolupráci bude jedným z cieľov rozširovanie vlastnej distribúcie, ktorú máme zatiaľ len veľmi čiastočnú. Nezávislosť od tlače sme získali vybudovaním vlastnej tlačiarne.

Keď sa porovnáme s N-projektom, na jednej strane je hrdé vyhlásenie, že sa nenechajú nikým ovplyvniť, na druhej strane si zabezpečia tlač vo firme, ktorá nemá najvyššiu morálnu bonitu. Bolo by to úsmevné, keby to nebolo také smutné. Lebo skutočnú nezávislosť môžete dosiahnuť len tým, že sa osamostatníte, že na vás nebude môcť byť vyvíjaný tlak v tlači ani v distribúcii. To všetko sme si v SME za tie roky vyskúšali."

Neľutujete niekedy, že ste sa pustili do podnikania v oblasti médií?

„Neľutujem. Považujem to za určitú daň slobode a demokracii. Všetci tí, ktorí po roku 1989 využili príležitosť v novom svete, v nových podmienkach vybudovať spoločnosti, firmy, mali podľa mňa aj morálnu povinnosť niečím prispieť k rozvoju spoločnosti, aj keď by to nebolo vysoko efektívne."

Mali ste zo svojich aktivít v médiách aj nejaký úžitok? Nelákalo vás niekedy zneužiť svoju moc?

„Nikdy. Nielen že to nepovažujem za fér, ale naozaj ma to vôbec nelákalo. Naopak, za mečiarovských čias sme ako vydavatelia boli veľmi silno prenasledovaní. To bol vlastne dôvod mojej emigrácie do Českej republiky a so mnou odišlo niekoľko ľudí. Aby sme sa vyhli priamemu nátlaku. Čo si vtedajšia moc ešte nedovoľovala voči opozičným poslancom a novinárom, dovoľovala si voči tým, ktorí za novinami stáli. Samozrejme, boli obdobia, keď si človek povedal, či má zmysel sa s tým trápiť, ale celkovo si myslím, že sme hrdí, že sme založili najvýznamnejšie slovenské noviny."

Spomínam si, ako ste medzi nás v začiatkoch chodievali, keď sme mali rôzne brigády či spoločenské akcie. Vybavia sa vám aj pekné chvíle, ktoré ste so SME prežili?

„Azda najdramatickejšou udalosťou boli voľby v roku 1998, keď protimečiarovská opozícia zvíťazila a zmenila smerovanie Slovenska. V ten večer po voľbách sa na malom dvorčeku SME na Mýtnej ulici zišla celá slovenská intelektuálna elita, veľa významných zahraničných hostí, a všetci spolu sme oslavovali víťazstvo nového Slovenska. Do noci sme tam debatovali, ako na to, čo by bolo najlepšie ďalej robiť. To je pre mňa asi ten najkrajší moment."

Ako v súvislosti s pádom tlačených médií vidíte naše vydavateľstvo o päť, desať rokov?

„Na celom svete si kladú túto otázku. Existujú optimistické i pesimistické predpovede. Ja sa uchýlim k príkladu. Keď nastal prudký rozmach televízie v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch, najmä farebnej televízie s dobrým zvukom, všetci kinári sa obávali, že nastane koniec kina. A skutočne, stovky kín sa postupne zatvárali. Napriek tomu vznikol nový model moderných, pohodlných kín, kam mladí ľudia veľmi radi chodia, stali sa strediskom stretávania sa. Možno ešte viac ako kedysi malé kiná. Skúsenosti nás učia, že každý vývoj má rôznorodé aspekty, nie je to jednosmerný prúd a uvidíme, ktorým smerom sa posunie kvalitná žurnalistika. Či bude stačiť len on-line, alebo budú papierové médiá nenahraditeľné, a v akej forme."

Čítate stále denník SME, na papieri či na webe?

„Večer ho čítam na webe, predpokladám, že nová redakcia bude tvoriť on-line vydania ešte lepšie a sviežejšie ako doteraz, ale dopoludnia si vždy pozriem tlačené SME. Prelistujem, sem-tam sa do niečoho začítam, a potom to porovnám s českými novinami. A poviem si, stále sú SME tie najlepšie noviny v bývalom Česko-Slovensku."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu