[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5590559/5590559.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]
Gissler ako 19-ročný novinár sa učil od prísneho šéfredaktora a neskôr sám sa stal šéfredaktorom The Milwaukee Journal. Najväčší pôžitok mal z práce redaktora názorovej strany, kde šéfoval piatim komentátorom a karikaturistovi. Neskôr robil reportážne projekty po celom svete – od Pakistanu a Indie po Stredný východ, Európu a Latinskú Ameriku. V rokoch 2002 až 2014 bol administrátorom prestížnych Pulitzerových cien.
Jednej z najväčších výziev čelil, keď mal previesť Pulitzerovu cenu do digitálnej éry, najmä otvoriť ocenenia pre internetové spravodajské organizácie a povoliť do súťaže celú škálu digitálnych nástrojov ako blogy, videá a interaktívnu grafiku. Takmer dva desaťročia učil novinárstvo na Kolumbijskej univerzite. FOTO SME- Tomáš Benedikovič.[/content]
[content type="longread-pos" pos="center"] Ak novinári zanevrú na skutočné príbehy ľudí, potom ich môže nahradiť počítač.[/content]
TEXT: Beata Balogová
Majte otvorenú myseľ, ale nedovoľte, aby vám mozog vypadol z hlavy,“ hovorieval svojim študentom vysoký, disciplinovane štíhly Sig Gissler, ktorý viac ako desaťročie spravoval Pulitzerove ceny.
Obáva sa, že priveľa novinárov chodí s očami na smartfónoch, čím im uniká svet, ktorý plynie okolo nich. Nemali by sa prestať zhovárať s ľuďmi, kdekoľvek a kedykoľvek, v metre a v autobusoch, na stanici a v obchodoch, lebo ak zanevrú na skutočné príbehy ľudí, potom ich môže nahradiť nejaký počítačový algoritmus.
Ale v časoch, keď mnohí jeho rovesníci noviny na tablete ani nevideli, sedemdesiatnik Gissler presviedčal študentov, že musia mať obe tradičné zručnosti aj digitálne schopnosti a hlavne digitálne myslenie. Presnosť a výstižnosť, jednoduchosť, jasnosť a ľudskosť považoval za tradičné stavebné kamene novinárstva.
„Vymyslel som termín tradigitálny novinár na opísanie študentov, akých teraz musíme formovať,“ hovorí Gissler, aj keď začína svoj deň s papierovými New York Times, ktoré hoci sa za posledné roky scvrkli, stále farbia prsty a voňajú autenticky.
Choďte pozorovať vlaky
Kým učil novinárstvo na Kolumbijskej univerzite, posielal svojich študentov na stanicu Grand Central Terminal a hovoril im, nech sa vrátia o dve hodiny s príbehom, ktorý bude zaujímať viac ľudí než len ich priateľov.
Len cesta z horného Manhattanu na stanicu trvá metrom dvadsať minút. Chcel, aby novinári poznali hodnotu času a kládli otázky, ktoré ľudí otvárajú.
Niektorí sa vrátili s prázdnymi rukami a šomrali, že to bola nesplniteľná úloha. Ale boli aj takí, čo stretli bývalého finančníka z Wall Street, ktorý v malom stánku nalieval kávu ľuďom náhliacim sa na svoj spoj.
Pokojnejšie sledoval príchody a odchody vlakov než kedysi blikajúci monitor na burze. Vlaky mu vraj neprivodia srdcovú príhodu.
Novinár v policajnom aute
Vybavil študentov, aby mohli stráviť noc s policajnou hliadkou v uliciach New Yorku. Mali za úlohu napísať príbeh, ktorý presahuje narcistický blog o tom, „ako som celú noc jazdila v policajnom aute“.
Ujal sa ma seržant Jip a jeho kolega Neo v Red Hook v južnom Brooklyne. Navliekli ma do nepriestrelnej vesty a povedali, že v prípade streľby sa mám stiahnuť pod sedadlo. Vedeli, že strieľať sa nebude, ale ja som si chvíľami mýlila váhu vesty s napätím, ktoré sťahuje pľúca, a vždy, keď chrapľavý hlas dispečerky oznámil policajný kód zločinu, so zatajeným dychom som si ho zapisovala.
Najzávažnejší „trestný čin“ v tú noc mal kód 502, čo znamenalo opitého vodiča. Jip pôvodom z Bangladéša mi rozprával, ako sa služby stávajú pokojnejšími, keďže bohatí ľudia si skupujú lacné priestranné budovy, ktoré kedysi slúžili ako sklady, a tlačia tak ceny prenájmov hore a tým zároveň vytláčajú chudobnejších do iných častí mesta.
Bol to príbeh gentrifikácie.
Hovorte s neznámymi
Niektorí skúsení novinári varujú, že novinárske práce sú často sterilné, plné čísel a chladných politických výrokov, a nie sú v nich hlasy ľudí.
Gissler tvrdí, že odjakživa tu bol sklon rozprávať príbeh cez nudné detaily, že novinári zabúdajú na to, že tým, čo robí príbeh skutočne pútavým, sú ľudia. „Ide o to zvládnuť oboje – zručne používať čísla alebo policajné detaily a pritom využiť životy skutočných ľudí, aby bol článok zaujímavý a pútavý.“
Zhovárajte sa s neznámymi neustále, lebo vám to pomáha široko rozhadzovať novinárske siete. Objavíte nápady na články, stretnete potenciálne zdroje, vysvetľoval študentom.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5590562/5590562.jpeg?rev=2" author=""]FOTO - Susan Cook[/content]
Mať svoj „beat“
Gissler urobil zo študentov reportérov v pravom zmysle slova. Editoval ich texty riadok po riadku a rozbil ich elaboráty jedinou otázkou, ak nemali dostatočne pevnú logickú konštrukciu.
Rozdelil New York na dvanásť častí a každému študentovi pridelil to, čomu Američania hovoria beat, oblasť pôsobenia. Gisslerovi reportéri objavovali odľahlé časti mesta, hľadali témy a príbehy, aby mohli svojmu náročnému editorovi koncom týždňa odovzdať článok a mená aspoň piatich ľudí, ktorých oslovili.
Pre Siga Gisslera neexistovalo bezvýznamné zadanie. Študentom povedal, že majú dve možnosti: alebo sa nadchnú pre tému, alebo ich bude nudiť, ale nie je nič horšie ako unudený novinár.
Pamätám si deň, keď som dlhé hodiny chodila v daždi po Greenpointe, časti Brooklynu, kde žije veľká poľská komunita.
Mnohí nerozumeli mojej angličtine a ja som nevyskladala nič zmysluplné z útržkov poľských slov. Večer som strela pred školou Gisslera. Dnes som nemala šťastie, som bez témy a bez nápadu, povedala som mu.
„Niekedy ste čelným sklom a niekedy zas chrobákom,“ odvetil mi a ja som sa tam na druhý deň vrátila. Našla som starú slovenskú faru, kde slúžili kňazi z Indie, a napísala som príbeh o nedostatku katolíckych kňazov v Amerike.
Bez prívlastkov
Gissler posadil svojich študentov aj do súdnej siene. Chcel od novinárov, aby opísali porotu bez toho, aby použili prívlastky.
Hľadajte zmysluplné detaily, ktoré vám napovedia viac o celku než siahodlhé opisy, upozorňoval ich. Ak poviete o niekom, že je nahnevaný, to nie je dosť dobré pre čitateľa, ukážte mu, ako sa zrýchľuje jeho dýchanie a prekrvuje sa jeho tvár. Gissler nemal rád plytvanie slovami: „Predstavte si, že by ste mi za každé zbytočné slovo ostali dlžný dolár.“
Keď sa ho opýtali, ktorá novinárska poučka sa nemení každou novou technológiou, povedal, že „hlavne nech je článok správny a pravdivý vo všetkých dôležitých detailoch. Potom ho porozprávajte jasne a vždy, keď sa dá, použite ľudský uhol pohľadu, aby bol príbeh živý pre čitateľa“.
Trpezlivo opravoval nešikovné pokusy o dobrý úvod, občas sa pousmial nad detinskými výhovorkami, ale všetci vedeli, že boli veci, ktoré neodpúšťal. Študent prichytený pri klamstve, zámernom zavádzaní alebo krádeži textov iného autora by sa do jeho triedy už vrátiť nesmel.
Veril, že novinárstvo je výsada, ktorú nie každý unesie a niektorí po čase stratia pokoru voči pravde.
Rady mladým novinárom:
1. Choďte všade osobne! Nerobte spravodajstvo len cez smartfón.
2. Kľúčom k napísaniu článku je výber; rozhodovanie, čo zachovať a čo vyhodiť z textu alebo, ako hovorievam, niekedy musíte topiť „nadpočetné mačiatka“.
3. Využite všetky úžasné nástroje, ktoré sú dnes k dispozícii, aby ste vyrozprávali bohato vrstvený príbeh.
4. Čím tvrdšie pracujete, tým šťastnejší budete.
5. Nie neberte ako odpoveď. Keď počujete nie, vtedy sa začína skutočná výzva novinárstva.
6. Pestujte si vášeň pre presnosť aj pri najmenších detailoch.
7. Hľadajte príbehy všade.
8. Zamyslite sa nad úvodom svojho článku ešte predtým, než ho začnete písať.
9. Využite silu ľudskej prizmy, aby ste účinne vyrozprávali svoj príbeh.
10. Potešte svoju mamu: vždy sa poďakujte za rozhovor.
