Koncom minulého roka priniesol Hollywood dva veľmi odlišné filmy o novinároch a médiách.
Jeden z nich bol skutočný príbeh novinára Garyho Webba, druhý bol fiktívny, ale vraj zobrazoval realitu senzáciechtivosti médií. Oba svojím spôsobom podávajú obraz, akým sa svet na médiá pozerá.
Usvedčil CIA z obchodu s drogami, no zdiskreditovali ho
V roku 1996 vydali malé lokálne noviny San Jose Mercury News 20-tisíc slov dlhú trojdielnu reportáž o spolupráci CIA a rebelov v Nikarague počas sandinovskej revolúcie. S odhalením prišiel Gary Webb a získal za ňu Pulitzerovu cenu.
Tvrdil, že americká spravodajská služba financovala rebelov importom a predajom kokaínu v afroamerických štvrtiach v Kalifornii.
Ako odpoveď na škandalózne odhalenie prišla nečakaná odpoveď od veľkých médií. Washington Post, New York Times aj Los Angeles Times obvinili Webba, že si vymýšľa a jeho príbeh sa nezakladá na faktoch. Zároveň sa vynorilo niekoľko anonymných zdrojov z prostredia CIA, ktoré tiež vyvracali tieto obvinenia.
Dnes vieme, že Webb mal pravdu, i keď jeho reportáž mala chyby. V roku 2004 ho našli mŕtveho v byte a jeho smrť vyhlásili za samovraždu.
Niekoľko rokov nato CIA potvrdila prepojenie na rebelské hnutie a obchod s kokaínom. Správa ale vyšla v čase, keď média zaujímala najmä aféra prezidenta Billa Clintona s Monicou Lewinskou.
Reakcie na film Zabite posla (Kill the Messenger) opätovne vyvolali diskusiu, že médiá majú blízke vzťahy s vládou a tendenciu prisluhovať moci.
Kým novinár David Carr z New York Times (nedávno zomrel) v recenzii na film uviedol omyl svojho denníka a dal za pravdu Webbovi, editor Jeff Leen z Washington Post napísal, že na neho nemáme spomínať ako na hrdinu, no skôr má byť výstrahou.
Pritom David Carr ešte napísal, že reportáž Temné spojenectvo (Dark Alliance) považuje za jeden z prvých virálnych príbehov modernej americkej žurnalistiky.
Rýchlo sa šíril internetom a mala jedinečné spracovanie. Obsahovala aj multimediálny materiál – nahrávky a odkazovala na použité dokumenty pomocou hypertextových odkazov.
Mediálne hyeny
Na druhej strane film Sliedič (Nightcrawler) ukazuje odvrátenú tvár žurnalistiky. Lou Bloom jazdí nočným mestom Los Angeles a podľa policajného radaru sleduje, kde sa stalo nejaké nešťastie.
Čo najrýchlejšie prichádza na scénu, aby ako prvý na kameru zachytil, čo sa stalo a svoje zábery mohol predať televíziám.
Čím krvavejší záber, tým vyššia odmena. Podľa anglického príslovia „If it bleeds, it leads“ (v preklade: ak to krváca, tak to vedie). Bloom nemal zábrany točiť resuscitáciu zblízka alebo mŕtve obete na mieste činu, niekedy aj pred príchodom polície.
Tvorcovia filmu netaja, že celý príbeh je fikciou, no stoja si za tvrdením, že sa inšpiroval realitou. Štáb pred nakrúcaním strávil niekoľko nocí s takýmito sliedičmi v uliciach Los Angeles a zažili, ako pochybný materiál (v zmysle morálky) predali za niekoľko tisíc dolárov v priebehu pár minút.
Sliedič má vypovedať nielen o chybách a zlyhaniach médií, ale viní aj divákov.
„Všetci sme komplici. Prirovnal by som to k fast foodu. Všetci vedia, že je to zlé, ale aj tak to ľudia chcú,“ povedal pre denník Guardian herec Jake Gyllenhaal, ktorý si zahral hlavnú postavu Loua Blooma.
Naše kiná ani jeden z filmov nepremietali (autor tohto textu ich ale obidva videl legálnou cestou. Dnes sa to už naozaj dá, len treba chcieť.).
50 odtieňov žurnalistiky
Obidva príbehy ukazujú inú tvár žurnalistiky, ani jeden z nich nenapĺňa divákov nádejou. V Spojených štátoch videli oba filmy milióny divákov, Sliedič získal aj oskarovú nomináciu. Americkí novinári sa k snímkam vyjadrovali a vyvolali zaujímavé polemiky - aj o budúcnosti žurnalistiky.
Samozrejme, odvrátená strana médií bude lákavejšia na spracovanie. To ale neznamená, že žurnalistika sa posúva nesprávnym smerom.
Asi ťažko uvidíme akčný film o premene papierových novín na primárne digitálne publikácie, o zmenách v postupe overovaní informácií vďaka internetu alebo o odhaleniach vďaka sociálnym médiám. I keď to posledné je veľmi pravdepodobné.
Ak Hollywood vidí novinárov ako omylných, je to tak preto, lebo takými sú. Prizná si to každý dobrý novinár.
Spozornieť treba, ak sa médium alebo jeho pracovníci vyhlasujú za neomylných alebo, ešte horšie, ak im ide o dobro ľudí (poznáte príslovie: Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami?).
O úlohách médií sa v poslednom čase vedie široká diskusiu v blízkom aj ďalekom zahraničí. Jedna skupina tvrdí, že novinári by mali byť aktivistami, nielen hlásičmi informácií.
Potom sú takí, ktorí odrádzajú mladých ľudí od vstupu do novín, vraj peniaze sú inde. A ďalší hovoria o žurnalistike ako o službe. Všetci sa asi nikdy nezhodneme a je dobre, že tých prístupov je viac. Pretože ich môžeme porovnávať a zlepšovať.
