Viedeň 21. augusta (TASR) - Globalizácia je mnohovýznamový pojem: Globalizácia, proti ktorej bojujú antiglobalisti, je skutočne presne to, čo angloamerické kapitálové kruhy chcú "globalizáciou" dosiahnuť. Ale v nijakom prípade to nie je to, čo pod globalizáciou rozumejú učebnice a väčšina národohospodárov.
Globalizácia môže znamenať voľný tok tovarov, kapitálu alebo pracovných síl. A tu môže ísť o jednotlivé segmenty alebo ich kombináciu. Vo všeobecnosti niet sporu o to, že voľný pohyb tovarov a služieb a voľný pohyb dlhodobého kapitálu sú neoddeliteľnou časťou globalizácie a vo všeobecnosti môžu prispieť k celosvetovému zlepšeniu blahobytu. Naproti tomu je vplyv voľného pohybu krátkodobého kapitálu na rast životnej úrovne sporný a voľný pohyb pracovných síl chcú len najväčší stúpenci globalizácie iba pre najpotrebnejšie pracovné sily.
V EÚ, skupine štátov, ktorá je už spolovice homogénna, sa všetky tri slobody stali do značnej miery realitou. V celosvetovom meradle však nejestvuje ani voľný pohyb tovarov, ani služieb, ani osôb, hoci ale ďalekosiahly je voľný pohyb - aj krátkodobého - kapitálu, ale to nie je v nijakom prípade bezproblémová kombinácia. To, čo chcú stúpenci globalizácie a jej temný obraz, ktorí vidia jej odporcovia, sa nezhodujú; ide totiž o podriadenie všetkých rozhodnutí "disciplíne kapitálového trhu". Úplné podriadenie všetkých rozhodnutí "celosvetovo nediskutovateľnej disciplíne kapitálového trhu" je politickým cieľom radikálneho neoliberalizmu a rovnako aj USA, pochopiteľne, veď New York je centrom svetového kapitálového trhu.
Skutočne je "globalizačný" model dominancie kapitálového trhu v USA do značnej miery už realitou: Väčšina podnikov sa financuje cez kapitálový trh a kurz na burze je rozhodujúcim kritériom úspechu podniku. Ak verí "trh", že podnik nevyužije svoj potenciál, klesá jeho kurz; podnik kúpia iní, prepustia manažment a uskutočnia "racionalizáciu".
"Anonymný trh", ktorý cez burzový kurz rozhoduje o osude podnikov, manažérov a osadenstva, má však výsostne osobnú emanáciu vo forme analytikov v bankách a fondoch; to znamená ich hodnotenia, prípadne odporúčania predať alebo kúpiť. Ak odhliadne od morálnych rizík tohto systému jeho nedostatkom je aj jeho krátkodobosť. Ak chcú byť fondy alebo banky príťažlivé pre investorov, musia preukázať úspechy - a síce vo štvrťročných intervaloch. Na tento časový horizont sa musia nastaviť aj analytici, lebo fondy a banky si nemôžu dovoliť ani silné krátkodobé straty - najmä v očakávaní veľkých budúcich ziskov.
Ak sú však fondy a analytici prinútení konať v záujme krátkodobého zisku, tomu sa musia prispôsobiť aj manažéri. Prognóza zisku v nasledujúcom štvrťroku sa stáva hlavnou veličinou. Ak bude nepriaznivá, manažment musí "konať": drastický znížiť počet pracovníkov, zatvoriť závody, vymeniť manažérov. Že to v dlhodobom horizonte možno povedie k citeľným stratám, o tom sa nediskutuje. K tomu sa pridáva ako ďalší problém, že "pre kapitálový trh nie je podstatné, či zisk prichádza z výkonnosti alebo trhovej sily". Práve monopoly sľubujú dobrú ziskovosť. Preto sa podniky čoraz viac sústreďujú na ťažiskovú činnosť svojho pôsobenia a usilujú sa, aby sa dostali do trojice najsilnejších na svete. Tá znamená získať moc určovať ceny, čo neplatí len na Billa Gatesa a Boeing. Aj generálny riaditeľ pomerne malého nadnárodného koncernu Wienerberger pri príležitosti prevzatia nemeckej skupiny Megalith povedal, že cieľom je buď vytlačiť konkurenciu z trhu alebo kúpiť, iba tak sa vraj dá dosiahnuť atraktívna cena. Ceny vraj majú vzrásť o 30 %. Pre spotrebiteľov je to podstatne menej príťažlivé ako pre investorov.
Pre USA je model výlučne kapitálovej kontroly zrejme vhodný. Pretože tam zamestnanci nemajú dlhodobú väzbu na svoj podnik, ich mobilita je oveľa väčšia. Jestvuje tam pomerne veľká tradícia bezproblémového zakladania a rušenia podnikov a je dostatok superboháčov, ktorí môžu rizikovým kapitálom financovať mladé podniky, kým sa po dlhom čase nedostanú do zisku.
Všetky tieto predpoklady Európe chýbajú. Tento model by jej nevyhovoval. A prechod na nový - k tomu ešte nevhodný model - znamená aj výrazné dodatočné náklady. Je to dobrý pre americkú súťaživosť, ale zlý pre Európu. Odporcovia globalizácie sa podľa toho právom bránia "globalizácii" vo forme nevhodného amerického modelu. Keďže tri veľké hospodárske bloky sú len slabo prepojené a vymieňajú si menej ako osminu svojej produkcie a služieb, takže európsky, americký a japonský model môžu vedľa seba nerušene jestovať aj naďalej.
Že by bol americký model úspešnejší, to sa aj tak nedá tvrdiť. Vytvára síce viac pracovných miest, ale z dlhodobého pohľadu nevytvára vyššie tempo hospodárskeho rastu a aj to len za cenu vyššieho a veľmi povážlivého deficitu v bilancii zahraničného obchodu a služieb.
Stať uverejnil rakúsky denník Der Standard a jej autorom bol Gunther Tichy z Rakúskej akadémie vied.
* jns
