u deflácie. Po veľkolepom začiatku v roku 1999 euro svojich priaznivcov hlboko sklamalo a za prvé dva dni stratilo k doláru takmer tretinu svojej hodnoty. V poslednom čase, keď záujem o americkú menu opadol, však mnohí tento prepad hodili za hlavu a pripísali ho skôr cyklickému výkyvu než fundamentálnej slabosti.
S tým, ako sa vo Veľkej Británii a Švédsku - dvom z troch krajín Európskej únie (EÚ) stojacim mimo eurozóny - stále častejšie diskutuje o možnom prijatí eura, nie je už hlavnou starosťou dôveryhodnosť, ale obavy z pomalého hospodárskeho rastu a deflácie. "Hlavným problémom eura z dnešného pohľadu bol koniec koncov termín jeho zavedenia. Euro bolo vypustené do obehu počas technologickej bubliny v USA, v čase masívneho dopytu po všetkom americkom," povedal Nick Parsons, stratég z Commerzbank. "Je to dôveryhodná mena a bola to dôveryhodná mena od samotného začiatku. Len preto, že spadla takmer o 30 percent, neprestala byť dôveryhodná - dolár stratil 30 percent za posledných 18 mesiacov a nikto netvrdí, že už nie je dôveryhodný."
Euro sa naposledy vyšplhalo na čerstvé 4-ročné maximum na 1,1744 doláru a zastavilo sa tesne pod východiskovou hodnotou z januára roku 1999 na 1,1747. Neskôr mierne korigovalo, keď doláru pomohlo opatrné, predsa však optimistické hodnotenie americkej ekonomiky od prezidenta centrálnej banky (Fed) Alana Greenspana.
Zo všetkých predností spoločnej meny vyzdvihujú analytici predovšetkým stabilitu, ktorú priniesla do priestoru menovej únie. Tento prínos by sa nemal podceňovať, zdôrazňujú. Jednotné platidlo nahradilo 12 predchodcov a jedna centrálna banka vládne v regióne, ktorého trhy sa kvôli rozdielnym úrokovým sadzbám často uberali rôznymi smermi - tak ako v roku 1992, keď sa libra neudržala v rozmedzí jednotného výmenného mechanizmu, čím nadlho ochladol britský záujem o menovú úniu.
Obdobie zvýšeného výkyvu, ako bol napríklad tohtoročný 11-percentný pokles doláru voči euru, už nie sú pre eurozónu tak bolestiví. Alebo aspoň nevyvíjajú taký tlak na Európsky menový systém (EMS). Mnohí ekonómovia pochybujú o tom, či je vhodné uzavrieť všetkých 12 ekonomík do rámca jednotnej menovej politiky. Z hľadiska menovej stability však ide o nesporný prínos. "Niekdajšie turbulencie, ktoré sprevádzali meny a úrokové sadzby štátov eurozóny, jednoducho vymizli," povedal Jim O`Neill, výkonný riaditeľ a hlavný ekonóm Goldman Sachs. "Keby dolár v minulosti spadol tak prudko ako tentokrát, znamenalo by to krízu v EMS," dodal.
Významný je tiež pokrok, ktorý euro dosiahlo ako rezervná mena, aj keď jeho prienik do sejfov svetových centrálnych bánk nebol vzhľadom na počiatočné prudké znehodnotenie až taký rýchly, ako sa očakávalo. Za minulý rok sa podiel eura na ruských devízových rezervách viac než zdvojnásobil z bezmála 10 percent. Díleri usudzujú, že európsku menu postupne nakupuje rad centrálnych bánk v Ázii.
"V prvých niekoľkých rokoch sa nezdalo, že by centrálne banky zvyšovali váhu eura v portfóliách. To sa zmenilo v poslednom roku a pol alebo tak nejako," tvrdí Rob Hayward, stratég pre devízové trhy ABN Amro.
Z niekdajších ťažkostí eura analytici v stále menšej miere vinia Európsku centrálnu banku (ECB). Zhodujú sa však, že reakcie ECB väčšinou jednotnej mene ani príliš nepomohli, a špekulujú, čo to pre eurozónu môže znamenať do budúcnosti. Na menovú úniu pritom v poslednom čase čakajú ďaleko závažnejšie prekážky vrátane hroziacej deflácie - už niekoľko rokov sužuje japonskú ekonomiku -, a ECB by preto mala postupovať odvážnejšie.
"Boj s defláciou vyžaduje čo najpresnejšie predpovede, správne načasované reakcie a istom ohľade tiež odvážne postupy pri nastavení menovej politiky. A nemyslím si, že by práve tieto tri vlastnosti boli pre ECB nejako typické," dodal Parsons z Commerzbank.
Aj kritici pripúšťajú, že ECB sa postupom času zlepšila. V komunikácii s verejnosťou však stále zaostáva. Často sa zdá, že príliš úzkostlivo lipne na vlastnej dôveryhodnosti a je posadnutá infláciou, ktorú mnohí pozorovatelia považujú za problém minulosti v čase, keď sa nad ekonomikou vznáša hrozba deflácie.
