Nápady bez pravidiel
Šampanské s likérom, pivo s rumom a káva s fernetom, smotana s tequilou a strúhaný kokos v čerešňovici – všetko tu vraj už bolo. Na svete je však toľko druhov ovocia, prísad, aróm a alkoholu, že stále možno vymýšľať nové koktaily.
V brandži miešaných nápojov sa traduje historka akéhosi Gastona. Vraj bol so všetkým nespokojný a inak to nevyzeralo ani v prípade koňaku, do ktorého mu na nejakej oslave naliali likér Galliano. To vraj bude príliš vanilkové. Tak mu tam hostiteľ vmiešal štamperlík Amaretta, ale Gaston stále nebol spokojný. Keď nápoj zlepšili šampanským, hosťovi sa znepáčila farba. Napokon sa pani domáca naozaj nahnevala, siahla do misy s ovocím a do pohára šmarila za hrsť plodov. Tak uzrel svetlo sveta známy Gaston longdrink. Akoby to napísal sám Josef Čapek: psíček a mačička miešajú koktail.
Soľ s cukrom
Kto si myslí, že nové nápoje vznikajú ako výsledok exaktnej teoretickej analýzy, naozaj sa mýli. Short- i longdrinky sa rodia metódou pokusu a omylu. „Na barmanské súťaže sa pripravujem tak, že si po večeroch doma miešam nápoje z bohatej zásoby rôznych druhov alkoholu, prísad i ovocia. Skúšam, ochutnávam, vylievam a znovu miešam. Niekedy je však priveľmi starostlivá a prekombinovaná príprava až na škodu,“ hovorí o zrode miešaných nápojov barman roka 2003 Vladimír Baňák. Skutočne neexistujú žiadne pravidlá či skúsenosti, podľa ktorých by sa určité chute mohli miešať a iné nie. Všetko je otázka subjektívneho pocitu. Hádam iba s malou výnimkou – farbou miešaného nápoja, pretože každé zdravé oko vidí, ako drink vyzerá. Pochopiteľne, výsledkom by mal byť pohár ľahko identifikovateľných farieb a nie mútna zmes. Pritom dnes sa už v barmanskom svete „nosia“ okrem tradičných jasných či svetlých farieb aj nevšedné tmavé odtiene.
