Oko nie je až také presné, uhýba a hľadá, kým ucho sa vie sústrediť a nachádza
Hoci sluchový aparát patrí medzi najmenšie orgány ľudského tela, obsahuje toľko „obvodov“ ako priemerná veľkomestská telefónna sieť. Napriek miniatúrnym rozmerom, alebo možno práve kvôli tomu, patrí do kategórie najdokonalejších a štrukturálne najzložitejších orgánov.
Sluch je vstupnou bránou pre informácie, ktoré predstavujú zásadný prínos pre ľudský existenčný a vývojový potenciál. Má dve zásadné funkcie: počúvanie zvukov a zachovávanie rovnováhy. Tomu je prispôsobená aj stavba ucha ako ústrojenstva sluchu.
Jeho anatómiu tvoria tri základné časti. Vonkajšia zreteľne vystupuje nad povrch tela na hlave (ušnica alebo aurikula) a často slúži aj ako objekt zdobenia rôznymi náušnicami. Zachytáva zvukové vlny z okolia a nasmeruje ich do vonkajšieho zvukovodu – sluchovej trubice. Na jej konci vlnenie zvuku rozochvieva bubienkovú blanu (bubienok), tenkú vláknitú membránu s kožným krytom. Vibrácie bubienka sa prenášajú na tri maličké, navzájom prepojené mikrokostičky v strednom uchu: kladivko (malleus), nákovku (incus) a strmienok (stapes). Zvukové chvenie potom prestupuje do vnútorného ucha, slimákovitého útvaru (kochlea) naplneného špeciálnou tekutinou. Vlnenie tekutiny vnútri kochley hýbe mikroskopickými chĺpkami rôznej dĺžky, ktoré stimulujú nervové bunky, aby vysielali zvukové informácie „ušným“ – vestibulokochleárnym nervom do sluchového centra v mozgu. Stredné ucho s nosohltanom spája citlivá Eustachova trubica. Býva uzatvorená, ale pri práci malých svalov hlavy počas zívania či prehĺtania sa otvára.
