Tisíc podôb zmrzliny
Stačí trochu vyplaziť jazyk a všade vám budú rozumieť. Studenú pochúťku lízal svet už pred mnohými vekmi. Milujú ju deti i dospelí a v práci ju využívajú kuchári, cukrári, baristi i barmani.
Tisíc rokov pred naším letopočtom jedli v Číne ryžové hrudky balené v snehu a Arabi neskôr miešali sirupy so snehom ako sharbats. Antický lekár Hippokrates predpisoval zmrzlinu ako liek na oživenie telesných štiav, rímsky cisár Nero jedával sneh z albánskych hôr zmiešaný s medom, ovocím a ružovou vodou. Francúzsky príspevok spočíval v prvej zmrzlinovej kaviarni, Amerika pomohla aj ručným prístrojom na výrobu zmrzliny a Nemecko jej dalo do vienka vynález chladničky. Taliani pridali do snehu soľ, a tak sa zrodila umelá výroba ľadu. Anglicko prišlo s nápadom na zmrzlinový vozík a broskyne so zapečenou zmrzlinou vznikli na počesť austrálskej speváčky Melby. Takmer každý národ prispel svojou troškou do spoločného „zmrzlinového mlyna“.
„Tunajší labužníci majú zase na svedomí obohatenie zmrzlinových tort o obľúbený tvarohový variant,“ hodnotí príspevok Česka a Slovenska Michaela Burianová zo spoločnosti Algida. Táto nadnárodná značka prišla v sedemdesiatych rokoch s nápadom ponúknuť kvalitnú zmrzlinu reštauráciám, cukrárňam i domácnostiam. Zaútočili ňou najmä na Francúzov, kde bontón lepších reštaurácií velil pripravovať vlastnú zmrzlinu. Napokon však mnohí šéfkuchári uznali, že priemyselne vyrábaná môže byť ešte chutnejšia než ich vlastná. Práve zmenám v postoji a vyše deväťdesiatpercentnému podielu priemyselných zmrzlín a nanukov vďačí aj zdravotná bezpečnosť dnešnej pochúťky. Koniec koncov, zje sa jej naozaj veľa – Američan, Mexičan či Austrálčan vyše dvadsať litrov ročne, severský Európan vyše desať litrov, južan takmer štyri a Čech i Slovák okolo troch litrov. V tej najrôznejšej podobe – ako dezert, súčasť ľadovej kávy, granít, alkoholických frappé či šerbetov.
