Reštaurácie v centrách miest čoraz častejšie oslovujú turistov, kým domáci sa viac stravujú v nákupných alebo biznis centrách. Keď nejde Mohamed k hore, musí ísť jedlo za hosťom.
Obed ako pridaná hodnota
Napriek recesii a celkovému poklesu reštauračných tržieb tvrdí spolumajiteľ bratislavskej spoločnosti Pro Gastro Pavol Benčík, že ľudia do reštaurácií v nákupných a biznis centrách neprestali chodiť. Ich služby teda stále potrebujú, vyhľadávajú a ceny považujú za akceptovateľné. Takéto podniky plnia úlohu akejsi závodnej jedálne – niekomu stačí samoobsluha, iný potrebuje zrežírovať obchodný obed s obsluhou. Najdôležitejšia je však časová úspora.
Táto myšlienka zrodená z jednoduchého pozorovania spotrebiteľa nie je nová. Abrahámovín sa v tomto roku dožíva aj stravovanie v IKEA. Obchodné domy s nábytkom vznikli v roku 1958 a už o rok neskôr si spoločnosť uvedomila, že hladný zákazník bude zákazníkom s prázdnym vozíkom. A tak mu ponúkla aj čosi pod zub. Len tak bez konceptu. Ten sa rodil až za pochodu a postupne získal nezameniteľnú tvár. Vidno ju napríklad v tom, že hosťom na celom svete tam ponúkajú tri štvrtiny švédskych špecialít – Biff ? la Lindström, Pittypanna, Köttbullar či jedlá z lososa. Ostatné jedlá sú lokálne. A ľudia to prijali tak, že sa do IKEA chodia stravovať aj mimo nákupov. „Denne predáme približne tritisíc porcií,“ hovorí food manažér Mojmír Lieskovský. Kto to pozná, vie, že jedáleň v bratislavskej prevádzke praská vo švíkoch a snom vedenia je taká reštaurácia ako v Brne – so šesťsto stoličkami. „Návštevnosť sa pohybuje vo vlnách, akoby ani kríza nebola. Napriek tomu sme sa pripravili aj znížením cien približne o pätnásť percent.“ Spoločnosti sa to stále oplatí. Reštaurácia priláka spotrebiteľa (a udrží ho príjemne nasýteného), navyše sa vďaka nej zvyšuje aj predaj švédskych potravín. Nízka cena však nesmie znamenať nízku kvalitu. Rozumná cena sa dá dosiahnuť efektívnym výberom jedál, dodávateľov surovín i používaných technológií.
