Preventívnym nosením prilby možno predísť 83 percentám úrazov lebky, 53 percentám zranení tváre a 48 percentám poškodenia mozgu
Aj keď na bicyklovanie sú najdôležitejšie silné nohy, srdce a pľúca, nik nepochybuje, že pri jazde pre zdravie a jej plánovaní je dôležitý aj mozog. Toto zoskupenie obrovského množstva nervových buniek a spojení tvorí akýsi počítač nášho organizmu, ktorý dokáže za sekundu vykonať vyše dvesto operácií.
Vhlave ho chráni kostný kryt, ale aj tak sa ho pri bicyklovaní oplatí chrániť prilbou. Káže to zdravý rozum a s istými medzierkami aj nový zákon o cestnej premávke. Niektorí dospelí helmu považujú za zbytočnú a využívajú, že predpis ju prikazuje nosiť iba mimo miest a obcí na cestných komunikáciách, nevzťahuje sa však na väčšinu hrádzí, lesných alebo poľných ciest. Policajti, lekári i cyklistické združenia však tvrdia, že prilby by mali cyklisti nosiť všade a nielen do pätnástich rokov života. Ak sa totiž niekto pri bicyklovaní smrteľne zraní alebo utrpí trvalé zdravotné poškodenie a stane sa invalidom, z osemdesiatich percent je príčinou pád na hlavu. Podľa štatistík cyklista s prilbou v porovnaní s cyklistom bez prilby má devätnásť ráz menšiu pravdepodobnosť, že po páde na hlavu zomrie. Zdravotníci helmu prirovnávajú k airbagu v aute. Neznamená to však, že by človek vďaka prilbe vyviazol úplne bez zranenia. Určite však môže byť závažnosť poškodenia podstatne nižšia. Ak jazdec spadne a narazí na skalu hlavou bez prilby, zvyčajne zomiera. Ak ju má, následkom pádu bude pravdepodobne „len“ otras mozgu. Pri páde či zrážke sa úder rozkladá na väčšiu plochu helmy a čiastočne ho absorbuje aj vnútorná penová výstelka.
BEZVEDOMIE. Každý otras mozgu sprevádza bezvedomie. Trvať môže iba niekoľko sekúnd, ale aj vyše desať minút. Postihnutý si zvyčajne nepamätá, čo sa stalo pred nehodou, ba ani okolnosti nehody. Výpadky pamäti rôznej dĺžky a kvality sú preto určitým základom pri posudzovaní stavu zraneného. Býva mu nevoľno, vracia alebo môže mať pocity na zvracanie. Môže sa však aj tváriť, že mu nič nie je a s nezvyčajnou vehemenciou presvedčovať spolujazdcov, že ho nič nebolí. Aj takéto správanie je však podozrivé a môže svedčiť o poškodení mozgu. Prítomní sa nezriedka pokúšajú o „vyšetrenie“ tým, že postihnutého požiadajú, aby sa s otvorenými a potom so zatvorenými očami dotkol prstom špičky nosa. Taký neveľmi spoľahlivý test má posúdiť koordináciu pohybov. Ale niektorí jednotlivci nie sú správne schopní vykonať takýto test ani bez pádu na hlavu. Odlíšiť „obyčajný“ otras mozgu od vážneho vnútorného zranenia je pomerne ťažké a amatérsky to nedokážeme. Pri každom páde na hlavu treba radšej privolať záchranku. Už dispečer dokáže presnejšie poradiť, čo treba a ako najvhodnejšie urobiť. Záchranári väčšinou neodporúčajú transport na vlastnú päsť. Laický prevoz môže viacej poškodiť ako pomôcť. Záchranka nie je obyčajné auto, ale solídne vybavená pojazdná ošetrovňa s príslušným odborníkom.
