Skrotenie vášne pre hudbu je pre mnohých nepredstaviteľne ťažkou cestou. Na jednej strane stoja tí, ktorí hudbu tvoria. Na druhej tí, ktorí ju vstrebávajú. Spoločné majú to, že hudbou cítia. A tým sa vytvára potenciál vzniku skupiny tretej. Tej, ktorá svoje cítenie cez frekvencie odovzdáva ostatným.
Keď sa deň pred Halloweenom v roku 1938 z amerického populárneho rozhlasového programu ozval tragický vydesený hlas moderátora, nastala panika. Spravodajstvo hlásilo pristátie obrovského planúceho predmetu na farme neďaleko Grovers Mill v New Jersey. Moderátor opisoval, ako na farme, kde autenticky stál aj on, vystúpil cudzinec. Veľký ako medveď, lesklý ako had. Oči mal čierne a z pier mu stekali sliny. Zvukové efekty a moderátorov prerývaný dych dodávali situácii na reálnosti. Ľudia, ktorí na začiatku vysielania nezachytili, že ide o rozhlasovú inscenáciu novej hry amerického režiséra Orsona Wellesa, balili kufre, nabíjali zbrane a ukrývali sa do pivníc. Invázia z Marsu však neprišla.
Naproti tomu O. Welles nadškrtol otázku zväčšujúceho sa vplyvu rozhlasu. Ten po prevzatí kontrolovaného toku informácií televíziou dal priestor pre realizáciu záujmov menších skupín spoločnosti. Vznikol formát rozhlasu, ako ho dnes poznáme my.
