Keď si pri jednom z vystúpení uvedomíte, že to, čo ste kedysi zvládali v tempe, musíte teraz obohatiť o jeden hlboký nádych, asi nadišiel ten správny čas odísť. Nová cesta nemusí byť od tej starej až taká vzdialená. Jánovi Petrenkovi sa stačilo rozpamätať na mládežnícke túžby a služby, ktoré v tom čase neboli k dispozícii.
Ako trojročné chlapča z Východnej si Ján Petrenka myslel, že je súčasťou súboru, kde pôsobili jeho rodičia. V skutočnosti vtedy len nefungovali jasle, starkí mali dosť roboty na poli a malý Janko bol tam, kde sa dalo. Keď súbor vystupoval, on nechápal, prečo nie je na javisku. Zhodou okolností vypadol prúd a kým stará mama po tme rukou hľadala vnuka, ktorý ešte pred pár sekundami sedel pri nej a členovia súboru zapaľovali sviečky, malý Janko už stál na javisku odhodlaný tancovať. Aj tancoval. Ešte v tú noc mu mama ušila vlastný kroj. Mal talent a vedel, čo chce v živote robiť.
Ten malý s fúzami
