Predsudky, režimy a konzervatívne pohľady zabezpečili, že niektoré tance sa krátko po svojom vzniku stali zakázanými. Ich praktizovanie sa trestalo a tanečníci sa museli skrývať. Dnes je tomu inak a učeníci tých, ktorí kedysi tancovali za zatvorenými dverami, otvárajú tie svoje širokej verejnosti. Biznis zakázaného ovocia však málokedy funguje ako hodinky.
Píše sa šestnáste storočie. Nad plantážou s cukrovou trstinou praží slnko a z tvárí spútaných černochov tečie pot. Ruky a nohy im zväzujú reťaze, čo spôsobuje menšie problémy pri sekaní mačetou. Doviezli si ich sem Portugalci v čase osídľovania Brazílie a po rokoch, aby predišli nepokojom, dovolili im vykonávať tradičné náboženské obrady. Africká kultúra je spojená s tancom, hudbou i spevom a na území Brazílie sa pomiešala aj s jej kultúrou. Tieto prapodivné pohyby a pazvuky otrokárom pripadali smiešne. To ešte nevedeli, že černošskí otroci predsa len chystajú vzburu.
Nenápadne vmiešavali do rituálnych tanečných figúr prvky boja, pri ktorých postupne nabrali potrebnú silu. Portugalci sa bavili rovnako a nikto si zmeny ani len nevšimol. Jedného dňa, ktorý tak ako všetky ostatné trávili prácou na plantáži, rozbili mačety na drobné kúsky. Opatrne si malé žiletky vložili medzi prsty na nohách aj na rukách. V kombinácii s trénovanými kopmi a údermi boli smrtiacimi nástrojmi.
