„Ahoj, veverko!“ zdraví nás pri vstupe do reštaurácie Pravěk neďaleko pražského Václavského námestia neandertálec. Taký ten skutočný, z mäsa a kostí. Keďže si nie sme istí, či myslel nás, alebo niekde na opačnej strane ulice uvidel bežať zviera, pozdrav mu s fotoreportérom neopätujeme a vchádzame dnu. Žalúdky nám škŕkajú od hladu po triapolhodinovej ceste. Tešíme sa na nejaké pravé české jedlo.
Napriek našej nevšímavosti nás neandertálec nasleduje. Pri prechádzaní pivničnými priestormi, ktoré skôr pripomínajú starú chladnú jaskyňu osvetlenú fakľami ako skutočnú pivnicu, dvíhajú hlavy od stolov a od prípravy nápojov za barom ďalší súkmeňovci nášho nasledovateľa. Ten si niečo mrmle popod nos a usádza nás k drevenému stolu, na kamenné stoličky až na samom konci reštaurácie. Podá nám jedálny lístok a odchádza. Po pätnástich minútach ostávame trochu zmätení, pretože neandertálec sa nevracia. V podniku podchvíľou počuť neuveriteľný rev. Ľudia búchajú do stolov, kričia, hulákajú a pri tom všetkom sa skvelo bavia. Ešte stále nám to nedochádza, preto sa nakláňame k susednému stolu, aby nám poradili, ako si vlastne objednať jedlo. Nechcú nám povedať celý návod, vraj by sme prišli o všetku zábavu. Potmehúdsky naznačujú, aby sme si otvorili jedálny lístok hneď na prvej strane. Chápeme prečo.
„Domorodci nevedia čítať ani písať, pamäť im tiež neslúži práve najlepšie. Preto svoje objednávky píšte čitateľne a tlačeným písmom na lístky, ktoré sú pre vás pripravené. Keď budete mať vybraté a napísané, zabúchajte na stôl, zakričte, prípadne iným spôsobom na seba upútajte pozornosť a domorodci prídu, aby prevzali vašu objednávku,“ píše sa v návode, ako prežiť alebo objednať si z „Baštíře a Bumbíře“. Konečne sme si aj my vybojovali vytúžené jedlo.
