Časť obce Svätý Anton, kde býva Juraj Kubinec so svojou rodinou, pripomína viac opustené lazy ako súčasť dediny. Jeden horný sused, dvaja dolní a oni. Nechce sa nám veriť, že Juraj, ktorý nás prichádza privítať a za ktorého chrbtom bučí jeho vlastná krava, na nové tváre sa tešia dva psy a cestu mu krížia tri mačky, prežil dvadsaťšesť rokov v byte jedného z panelákov hlavného mesta.
MAJSTER A JEHO NASLEDOVNÍCI. Hneď sa nás aj pýta, ako sme zvládli cestu a serpentíny. Cestovávajú za ním mnohí ľudia, nie každý ich zvláda s prehľadom. Má pre nás preto pripravený čaj, aby sme si oddýchli. „Výrobe mečov som sa začal venovať po návrate z vojny. S kamarátom sme si otvorili dielňu, ktorá fungovala tri roky. Vyrobili sme okolo dvadsať mečov a dýk. A potom nastal zlom, ten japonský,“ vykresľuje svoje kováčske začiatky J. Kubinec. Priznáva, že by sa nedostal k výrobe samurajských mečov, keby sa v tom čase nezoznámil s brusičom a reštaurátorom japonských mečov, ktorý dlhodobo žije a pracuje v Japonsku. Obdivoval jeho znalosti, chcel vedieť a vidieť to, čo on.
„Tak som si vybavil všetky potrebné dokumenty a absolvoval som študijný pobyt v horskej dedinke Kodaira, neďaleko Tokia. Stal som sa, ako Japonci hovoria, uči-dešim, čo znamená žiakom v dome učiteľa. Mojím učiteľom bol v tej oblasti jeden z najuznávanejších výrobcov čepelí Kodžima sensei. Študenti sa ho báli, pretože bol veľmi prísny,“ rozpráva Juraj, ktorý si peniaze na cestu a existenciu musel požičať, pretože učiteľ svojim žiakom zabezpečoval iba ubytovanie a stravu v podobe ryže.
