Verejný park High Line si počas troch rokov svojej stále nedokončenej existencie vyslúžil prívlastok „oáza pokoja“. Prechádzať sa v ňom je podľa názorov tých, ktorí sa ním prešli, úplne odlišným zážitkom ako križovať zeleň v ktoromkoľvek inom parku v New Yorku. Na predmestí Chelsea, len niekoľko ulíc od Piatej avenue, takmer osem metrov nad zemou dotvorila výnimočná záhradná architektúra schátrané koľajnice a kolosálne oceľové konštrukcie kedysi funkčnej železničnej trate, ktorá prepravovala tovar priamo do tovární a skladov. Príbeh jej premeny na verejný park je o to zaujímavejší.
HRDINOVIA PRÍBEHU. „Keď som videl článok v New York Times, ktorý oznamoval, že sa plánuje demolácia High Line, dúfal som, že príde niekto, kto sa ju pokúsi zachrániť. Ruiny trate i jej oceľové konštrukcie mi prirástli k srdcu a myslel som si, že nejaké občianske združenie sa nakoniec zaslúži o to, aby ich nezničili,“ rozpráva redaktorovi amerického magazínu National Geographic pri ich spoločnom stretnutí priamo v parku Robert Hammond, jeden z hrdinov príbehu kedysi funkčnej železničnej trate. Robert sa rozhodol navštíviť zasadnutie, ktorého predmetom bola práve budúcnosť High Line. Písal sa rok 1999, Robert bol dvadsaťdeväťročný umelec, ktorý si na živobytie zarábal prácou pre začínajúce technologické firmy. Žil niekoľko blokov od južnej konečnej stanice.
Rokovanie začalo a vedľa Roberta sa usadil tridsaťšesťročný spisovateľ na voľnej nohe Joshua David, ktorý žil neďaleko stredu dráhy, ktorou viedla High Line. „S Joshom sme boli jediní dvaja v celej miestnosti, ktorí sme stáli o záchranu železničnej trate,“ rozpráva R. Hammond a s J. Davidom presvedčili úradníkov, aby na miesto išli spolu. Tam, kde ležali ošarpané nepoužívané koľaje, oni videli trávu, kvety, zeleň. Asi to bol ten moment, keď sa rozhodli High Line skutočne zachrániť a vytvorili neziskové združenie, ktoré zoskupovalo všetkých priaznivcov budúceho parku. Snaha o vybudovanie nového verejného miesta, ktoré by ľudí aspoň na chvíľu ochránilo pred nástrahami veľkomesta a poskytlo im únikovú cestu od betónovej džungle, bola podmienená aj samotnými snami či túžbami obyvateľov New Yorku. Aspoň tak to tvrdil redaktorovi National Geographic druhý z pôvodcov projektu Joshua. „Obyvatelia New Yorku vždy snívali o nájdení otvoreného priestoru. Je to fantázia, keď celý život prežijete v štúdiovom apartmáne,“ povedal.
