Tento spôsob (ne)servisu k nám prišiel zo Švédska. Písalo sa 14. storočie, keď si tamojšia zámožná vrstva vymyslela bufetový stolík s predjedlami – pečivom, syrmi, párkami, údeným lososom i likérmi–, ktorý sa niesol do izieb dve až štyri hodiny pred hlavnou večerou. Neskôr tento zvyk preniesli aj na vlakové stanice (niečo ako predchodca reštauračných vozňov) a napokon aj do samotných reštaurácií. Stále však išlo o predjedlá pred a medzi hlavnými jedlami. Počas olympijských hier v roku 1912 však premenili „stolík“ na hlavnú tabuľu – so studenými i teplými jedlami. Odvtedy si aj v iných kútoch sveta doprajú ľudia takzvané švédske stoly. Dokonca aj švédska štedrovečerná hostina nesie formu smörgåsbordu – obrovského bufetu so studenými i teplými jedlami.
U nás sa najčastejšie využíva na recep- ciách. Už samotné slovo recepcia (na rozdiel od banketu) hosťovi napovie, že si bude vyberať z obloženého stola. Prekvapivejší je pohľad do ázijských reštaurácií, ktoré už upútavkou pred vchodom pozývajú návštevníkov na „sushi či teppanyaki na smörgåsborde“. Nielen v dvojhviezdičkovej, ale aj vyššej kategórii – indickej reštaurácii hotela Austria Trend v Bratislave či Sajado v Eurovei, ktorá forme švédskeho stola dala tú správnu kultúru. Určite aj preto, že počas dňa sa predaj v reštaurácii mení na à la carte. Tento spôsob si nevedia vynachváliť aj v hoteli Atrium v Novom Smokovci, v hoteli Senec či vyhnianskom Sitne – počas konferencií, ale aj bežných večerí. Názory slovenských manažérov reštaurácií na smörgåsbord sa však rôznia. Predovšetkým sa im nepodarilo spôsob „all you can eat“ predať za adekvátnu cenu. Majstri stravovacieho biznisu, teda Ázijčania, sú však dostatočným dôkazom, že sa to dá – výhodne pre obe strany.
