Tak vraví o súčasných trendoch aj Marián Timoracký zo spoločnosti United Consultants. Platí to aj o profesionálnej gastronómii. Ak sa v nej používajú suroviny z bežného obchodu, tak sa pri dosahovaní unikátneho zážitku šéfkuchár zapotí. Ak si však dá námahu spojenú s vyhľadávaním zvláštností, často mu potom stačí iba dobrý nôž a dekoračné suroviny.
MIESTNE NÁPADY. Španielski kuchári si napríklad pomôžu aj s „jamón ibérico de Bellota“, šunkou z iberského čierneho prasaťa, ktoré kŕmia bylinami, hľuzami a kôstkovým ovocím a v poslednom štádiu iba žaluďmi. Alebo siahnu po zvláštnych „morcillas dulces“, krvavničkách s orieškami, mandľami, hrozienkami a pomarančovou kôrou v náplni. Stredotalianski kuchári môžu syry, biele mäso i jednoduché pečivo ozvláštniť figovými džemami z Carmignana, vyrábanými vždy z osobitných odrôd San Pietro, Verdino, Dottato či Brogiotto nero. Grécki majstri varešky postavia na stôl chrámový olivový olej a hostia už dostali zážitok. Ide totiž o oleje neveľkých množstiev zo vzácnejšej odrody kalamata, ktoré vyrábajú v niekoľkých kláštoroch – v krétskom Toplou, Karpenisi či Mont Athos (tam vraj len na liturgické účely). Ale ak sa chce manažér japonskej reštaurácie odlíšiť od konkurencie, ponúkne hosťom jednoduchú prílohu k ryži alebo ako chuťovku k saké tmavozelené bôby „kuromame“ z provincie Tamba.
