Aj nedávny deviaty ročník majstrovstiev Czech Carving Cup dokázal, že slovenskí „vyrezávači“ sú v tomto artistickom odbore gastronómie stále dobrí. Martin Širka zo SOŠ v Šuranoch si odniesol striebro, bronz i zvláštnu cenu za originalitu. Carvinisti najradšej využívajú melóny, uhorky, mrkvy, jablká, ananásy, tekvice, pór, mangá, hrušky a veľmi často aj málo známy, exotický koreň taro. Prvé hľuzy, v slovenčine nazývané kolokázia jedlá, sa v juhovýchodnej Ázii a Indii pestovali už päťtisíc rokov pred naším letopočtom. Odtiaľ putovali nielen do Číny či Egypta, ale aj do Afriky, Karibiku či havajskej oblasti. Všade dostali iný názov– v rodisku a ďalších krajinách ich volajú taro, eddo či kulkas, inde však aj ala (na Maldivách), toran (v Kórei), chino (vo Venezuele), cocoyam (v Nigérii), macabo (vo frankofónnej časti Kamerunu), dasheen (v západnej Indii), contomire (v Ghane), malang (v Portoriku). Aj vďaka tomuto koreňu sa kedysi dávno v Thajsku a Číne zrodil carving, dnes samostatná kategória gastronomických majstrovstiev sveta. Pri vyrezávaní však treba dávať pozor na jedovatú šťavu. Stačí však krátka tepelná úprava a taro sa zmení na použiteľnú, hodnotnú a obľúbenú surovinu. V baroch ponúkajú tenké opečené plátky ako chuťovku k pitiu. Na Havaji pripravujú hustú kašu alebo opekajú ako hranolčeky. V Karibiku varia polievky a omáčky, často obohatené o listy kolokázie, považované za zeleninu. V Trinidade a Tobagu varia callaloo, husté pyré z koreňa s krabími nožičkami a kokosovým mliekom. Taro majú radi aj cukrári – McDonald´s v Číne má koláčiky s tarovou plnkou. Degustátori opisujú chuť ako zemiakovú, zelerovú či gaštanovú.
