Najprv to asi budú tí, čo si zaplatia takmer štvrť milióna dolárov za šesť minút v bezváhovom stave vo výške sto kilometrov nad Zemou. Tam ich na kozmickej lodi SpaceShipTwo vyvezie spoločnosť Virgin Galactic britského miliardára Richarda Bransona, ktorý vlani v októbri otvoril v Uphame v štáte Nové Mexiko prvé letisko pre komerčné lety do vesmíru. Poradovník záujemcov je preplnený, je medzi nimi aj niekoľko solventných Slovákov. Premiérový let sa čaká na prelome rokov 2012 a 2013.
Dôležitou súčasťou kozmickej letenky bude, samozrejme, aj schopnosť vydržať a úspešne absolvovať hoci len skrátený týždenný astronautický výcvik. Treba aj zodpovedajúci výsledok lekárskej prehliadky i psychologického vyšetrenia. Kritériá sa zdajú o niečo jednoduchšie a benevolentnejšie, ale riziko je vysoké vždy. Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) vždy vyžadoval popri perfektnom zdravotnom stave a nadpriemernej psychickej odolnosti aj najmenej dvojročný náročný výcvik adeptov a predchádzajúcu kariéru v letectve. Let do vesmíru je však pre mnohých až bezhlavo atraktívny. Keď časopis Journal of Cosmology urobil virtuálny nábor pre jednosmerný let na Mars, okamžite sa prihlásilo štyristo ľudí ochotných odletieť aj bez možnosti návratu.
BEZVÁHOVÁ BOLESŤ. Nejeden potenciálny kozmický turista si výpravu do vesmíru prestavuje ako „Hurvínek válku“. Dostať sa však do bezváhového stavu nie je až taká malina. Potvrdzuje to aj prvý slovenský astronaut Ivan Bella, ktorý strávil šesť dní na vesmírnej stanici Mir. Podľa neho niekoľkodňové lety, ktoré asi absolvujú zdatnejší a solventnejší vesmírni turisti, sú pre organizmus najnáročnejšie. „V bezváhovom stave začnú v organizme prebiehať drastické zmeny a človek si dosť vytrpí. Prvé dni má pocit, že mu praskne hlava. Je to, akoby vás zavesili dolu hlavou a nechali tak niekoľko dní,“ povedal I. Bella. „Na Zemi vďaka systému rovnováhy tela, ktorý zabezpečuje vestibulárny aparát (miniorgán rovnováhy v našom vnútornom uchu), dokážeme aj so zavretými očami pomerne presne určiť, či sme dolu hlavou alebo na chrbte. To funguje na ‚princípe vodováhy‘, ale vo vesmíre absentuje zemská príťažlivosť a my sa vznášame voľne v priestore, nuž orientáciu strácame. Tekutina vo vestibulárnom aparáte víri s nami a dotýka sa citlivých receptorov, ktoré hlásia, že sme hlavou dole a vzápätí na chrbte. Hoci nehýbeme hlavou, orgán rovnováhy dáva neustále znamenia, že sa točíme. Tak vzniká kozmická morská choroba. Sprevádzajúci pocit nevoľnosti až nutkanie na zvracanie trvá tiež pár dní,“ dodáva.
