„Na slovenskom pracovnom trhu vládne priveľa pohodlnosti. Juniori kladú na prvé miesto voľný čas a nie postup v kariére. Zamestnanie si vyberajú nie podľa toho, kde sa čo a od koho môžu naučiť, ale predovšetkým čakajú, aby na nich kládli malé nároky. Chýba im cieľavedomosť a túžba niečo dokázať. Ale asi nemajú dosť dobrých vzorov – stretol som sa totiž aj s ľahostajným prístupom niektorých riaditeľov odborných škôl. Keď sa im núka možnosť získať skúsenosti v zahraničí, prvé otázky smerujú k zárobku. Ono to však pri ,skusoch vo svete‘ takto nefunguje. Práve naopak, za dobrú stáž a potom aj dobrý štart v kariére musí človek draho platiť. Je celkom mylná predstava práce v zahraničí ako akejsi odmeny. Nie, dnes je to nevyhnutnosť, pri ktorej sa zvykne začínať skutočne od podlahy, teda aj od umývania riadu. V zahraničí totiž funguje u kuchárov postupový rebríček – kuchár stupňa jeden, dva, tri, sous chef (zástupca šéfkuchára jedna, dva, tri...). Na každej pozícii by človek však nemal ostať dlhšie ako dva roky. Ak áno, nuž asi na viac nemá – schopnosti sa mimo Slovenska posudzujú v našej brandži dosť jednoznačne.“
