Dalo by sa povedať, že Katarína Zacharová mala na Slovensku pohodový život. Bola šikovná, talentovaná a v každej práci chválená. Počas vysokej školy a aj neskôr po nej pracovala v marketingu, PR i v oblasti personalistiky. Posledné obdobie života na Slovensku strávila na dobre platenej pozícii s veľkou perspektívou. Napriek tomu nebola šťastná. Keď si predstavila svoju budúcnosť v tejto práci, necítila sa sama sebou. Ako vraví, existujú iba dve možnosti, ako byť šťastný – buď robíte to, čo milujete, alebo sa do toho, čo robíte, zamilujete. V jej prípade to nebolo ani jedno. Rozhodla sa zmeniť svoj život a jeho smer. Vybrala sa do Malajzie.
STRATIŤ SEBA. „Raz mi niekto povedal, že aj obdobie straty svojho ja je súčasťou vyššieho plánu. Vraj najskôr musíme stratiť smerovanie, aby sme sa mohli nájsť silnejší a jemnejší. Aj ja som sa vo svojom živote na dlhé roky stratila,“ usmieva sa Katka a ponára vrecúško s čajom do horúcej vody. Jej pohľad ostáva na chvíľu nehybný. Vyzerá, že triedi spomienky a hľadá tú, ktorá by najlepšie ilustrovala jej príbeh. Keď prehovorí, vracia sa do svojho detstva.
Neopisuje svetlé ani temné zážitky, iba konštatuje, že vtedy vedela, kým chce byť a čo ju robí šťastnou. Stredná škola to zmenila. Začala sa sama sebe strácať. „Všetky pravidlá, predsudky, tlaky, odsúdenia a limitácie iných ľudí či systému komunity vo mne vyvolali absolútny zmätok,“ priznáva K. Zacharová. Napriek tomu, čo práve povedala, úsmev jej z tváre nemizne: „Človek sa najskôr potrebuje stratiť. Potrebuje zistiť, kým nie je, aby mohol nájsť to, kým skutočne je. Musí najskôr zabudnúť na všetky naučené a adoptované spôsoby myslenia, fungovania a pozerania sa na svet, aby mohol objaviť tie skutočné, ktoré reprezentujú to, kým je.“
