Tímoví paraziti, v angličtine „free riders“, najradšej pracujú vo väčších tímoch. Majú tak okolo seba mnoho potenciálnych obetí, ktoré môžu poslúžiť. Ich obľúbenou taktikou je delegovať povinnosti na druhých a zároveň žiariť natoľko, aby smotanu úspechu zlízali sami. Vďaka egocentrickej povahe koniec koncov nepripustia, že nepohli ani prstom. Pre tím sú aj napriek tomu potrební.
Do firmy sa parazit alebo čierny pasažier nedostane náhodou. Má výborné sociálne zručnosti a okolie vie ohúriť svojím šarmom. Prezentuje sa ako motivovaný, angažovaný, pracovitý tímový hráč. Jedného dňa však môže nastať moment zlomu. Vo dverách manažérovej kancelárie sa zrazu objavia jeho kolegovia, ktorí otvorene priznajú, kto odrobil všetku prácu tejto „žiariacej hviezdy“ a odkiaľ pochádzajú jej poznatky.
FLÁKAČ VERZUS PARAZIT. Nedá sa povedať, že každý, kto nepodáva v práci požadovaný výkon, je vopred odsúdený byť parazitom. Ide skôr o dlhodobú charakteristiku. „Čierni pasažieri sú ľudia, ktorí žijú zo snahy druhých ľudí. Sami dávajú do tímu len veľmi málo a vezú sa na tom, čo vytvoria ostatní,“ opisuje základný rozdiel HR konzultant Rastislav Duriš. Keďže sa javí byť zvláštne, ako sa vôbec takýto ľudia do tímu dostanú, cituje popredného amerického psychológa Roberta Hogana: „Sú to dobrí politici.“ Z pohľadu okolia sú často komunikatívni, spoločenskí, charizmatickí a sociálne zruční so sklonmi k teatrálnemu správaniu. „Po čase si však ostatní všimnú, že svojou prácou prispievajú len veľmi málo,“ dodáva R. Duriš a spomína na jeden príklad. Bol toho svedkom.
