Prvé záznamy pochádzajú zo Škótska, kde sa táto ľadová zábava hrala na zamrznutých jazerách s nahrubo otesanými kameňmi rôznej hmotnosti. Údajne ju tam priniesli flámski imigranti v 16. storočí. V roku 1716 vznikli základné pravidlá hry a rok 1838 sa uvádza ako zakladajúci pre Royal Caledonian Curling Club, ktorý dal pravidlám hádzania vrtiacimi sa kameňmi po ľade novú košieľku. Zo Škótska sa tento šport postupne šíril ďalej najmä do jazerných krajín, ale prvé majstrovstvá sveta sa konali až v roku 1959 a len pre mužov. Prvý curlingový šampionát žien bol v roku 1979 a oficiálnym zimným olympijským športom sa stal curling v roku 1998 (v japonskom Nagane), hoci sa na súťažiach tohto typu objavoval už od roku 1924.
KĹZANIE. Ľudí, ktorí si chcú curling aspoň rekreačne vyskúšať, pribúda aj preto, že ho môžu hrať zmiešané družstvá mužov a žien, hoci reprezentácia a oficiálne súťaže majú družstvá jednopohlavné. Vek pri hre nerozhoduje. Najstarší medailista zimných olympijských hier bol hráč curlingu. Švéd Carl August Kronlund mal päťdesiatdeväť rokov, keď získal v roku 1924 olympijské striebro. Curling trénujú a hrajú aj deti, zvyčajne od siedmich rokov. Ich kamene majú približne trinásť kilogramov, ale decká chcú hrať radšej s „dospelými“ kameňmi, lebo tie ich sa tak rýchlo nešmýkajú a nedorazia ďaleko.
Hrajú vždy dve družstvá po štyroch hráčoch. Každý tím má súpravu ôsmich kameňov odlišnej farby (žltá a červená). Hmotnosť majú takmer dvadsať kilogramov. Nezdvíhajú sa a nehádžu, ale po ľade posielajú, kĺžu. Curlingový kameň má kruhový tvar s držadlom navrchu, vyzerá ako čajník a je ideálne vybalansovaný. Vyrába sa zo zmesi škótskej (odolná proti triešteniu a nárazom) a írskej žuly (odolná proti veľkému treniu). Kamene do seba totiž môžu naraziť veľkou silou, a preto je treba zabrániť odlamovaniu kusov či kúskov na plochu a zároveň zabezpečiť hladký sklz. Kameň sa odhadzuje veľkou rýchlosťou s vnútornou alebo vonkajšou rotáciou tak, aby počas kĺzania k cieľu vykonal tri až tri a pol otáčky. Hráč ho posiela do vyznačených kruhov na druhom konci dráhy, čo najbližšie k stredovému bodu (tee).
