Na zimu to v Čičmanoch zíva prázdnotou. Po dvoch tisíckach obyvateľov, ktorí v nich ešte pred sto rokmi žili, niet ani stopy. Väčšina odišla. Za prácou. Z tradičných dreveníc sa tak stali pamiatky, chaty a zabudnuté dedičstvá. Noha mestského človeka sem zavíta na pár dní, potom už beží späť za zvukom mobilného telefónu. Juraj Kudjak s manželkou sú v obci rarita. Opustili sľubnú kariéru a nádych veľkomiest, aby oživili slovenskú tradíciu.
V zrubovej drevenici pripomínajúcej perníkový domček, v ktorej kedysi žilo do tridsať ľudí, dnes bývajú traja. Neďaleký sused sa raz zastavil, lákali ho spomienky, pred deväťdesiatimi rokmi sa v zadnej izbe domu narodil. Vriacu vodu prehlušuje zvuk prírody cez otvorené okno. Inak vládne božské ticho. Pre uši mestského človeka, ktoré sú denne napádané vravou, mestskou dopravou a televíznym vysielaním, je to raj na zemi. Chce vyskúšať všetko. Najskôr porúbať drevo, potom sa poprechádzať v prírode, večer to osláviť. Po dni padá do postele zmorený. Juraj Kudjak podobný scenár zažil niekoľkokrát. Usmieva sa a nabáda k trpezlivosti. Sám všetko okolo budoval niekoľko rokov. Jeho majetkom je obchod s ľudovoumeleckými predmetmi, kultúrne podujatia, nákresy na rekonštrukciu dreveníc, jedna tradičná chalúpka z osemnásteho storočia a život, po akom vždy túžil.
