Ľudia to robia z prozaických dôvodov: chce si zlepšiť fyzickú kondíciu alebo ubrať pár kilogramov hmotnosti a vyformovať postavu. Po neveľmi dlhom čase ich prekvapí, akou vášňou sa pravidelný beh stane.
Začínajú od nuly a po dvoch mesiacoch ubehnú osem až desať kilometrov. Keď človek beží sám, vnútorne sa upokojí a pomaly sa začne lepšie cítiť. Ocitne sa opäť vo svojej koži, začne si sám seba viac uvedomovať. Keď beží dvojica voľným tempom a pritom nenútene konverzuje, môže to byť aj psychoanalytický model. Partneri sa nepozerajú na seba, ale pod nohy či vpred, každý je ponorený do vlastných myšlienok. Neskúmajú reakcie jeden druhého, prirodzene formulujú vety, prichádzajú rôzne myšlienky a komunikácia je uvoľnenejšia, ba možno aj úprimnejšia.
Behanie môže nežiaduco vstupovať do partnerských vzťahov, ak človek, ktorý rád behá, žije s nebežcom. Pre pokoj v rodine je základom nehovoriť doma v jednom kuse o novej vášni – behaní, inak sa partner nakoniec nahnevá a začne žiarliť, lebo bude mať pocit, že beh je nakoniec dôležitejší ako on (ona) alebo spoločná domácnosť. Bežec sa predsa môže podeliť o zážitky s ľuďmi podobných záľub a uvedomiť si, že je normálny život s partnerom, ktorý pokračuje bez ohľadu na jeho ošiaľ z behu.
