„Plnosť“ tela totiž neznamená iba zaoblenosť. Preto je vhodná aj občasná sebakontrola, ktorej slúži niekoľko ľahko vypočítateľných čísiel a indexov. Jeden z orientačných ukazovateľov telesného indexu hmotnosti (Body Mass Index – BMI) sa štandardne používa ako signálne číslo, ktoré hovorí o prebytočných kilogramoch a obezite. Je však pomerne zastaraný, keďže s ním prišiel Belgičan Adolphe Quelet už v prvej polovici 19. storočia, a nie je ani celkom presný. Vypočítava sa delením hmotnosti (váhy) v kilogramoch a druhou mocninou výšky v metroch: napríklad 180 centimetrov vysoký človek, ktorý váži 95 kilogramov, si ráta BMI takto: 95 vydelené (1,80 x 1,8) sa rovná 29,32. Toto číslo podľa platných tabuliek znamená výraznejšiu nadváhu. BMI pod 18,5 považujeme za znak podvýživy (môže znamenať poruchu stravovania, „hysterickú“ diétu alebo iný zdravotný problém), nad 25 hovoríme o nadváhe a od 30 už o obezite.
Toto rozdelenie však nemusí zodpovedať realite, lebo hodnota BMI nehovorí nič o stavbe tela, jeho muskulatúre alebo množstve tuku. Preto nejde o dominantný ukazovateľ, ale iba o jeden z pomocných. Svalnatí a mohutní jednotlivci, najmä ak majú silnejšie kosti, môžu mať pri dobrom zdraví a kondícii vyšší BMI (hoci majú vyššiu hmotnosť pri menšej výške, nie sú tuční) ako tí drobní so slabšou kostrou, chatrným zdravím a nízkou kondíciou, s málo svalmi a nemalými zásobami tuku, ktorí môžu mať takto „skrytú obezitu“.
