Akoby to nestačilo, reštaurácie v snahe ohúriť zákazníka niečím, čo konkurencia nemá, začínajú spájať kulinárske umenie s inými múzami. Hosťa lákajú na rizoto s chobotničkou a príchuťou džezu, foie gras s tekvicovým pyré okorenené spevom, gratinované slimáky zaliate sambou alebo špecialitu Châteaubriand ponorenú do výstavy obrazov.
Do vychytenej bratislavskej reštaurácie umiestnil architekt ešte pri zariaďovaní malé pódium a prekrásny starožitný klavír. Iba tak, ako dekoračný prvok. Odtiaľ nebolo ďaleko k myšlienke, že by sa hádam dal aj využiť. A tak sa v reštaurácii LemonTree zrodili klavírne večery. Pre umelecky založené ucho príjemné a azda aj obohacujúce.
S DŽEZOM ĎALEJ ZÁJDEŠ. Návštevníci reštaurácie to však cítili inak. Niektorí pokus komentovali slovami, že vraj ich to nudí, ba dokonca obťažuje. Myšlienku spojiť kultúru jedla s inou kultúrou však LemonTree neopustil. Ktosi raz navrhol džez – a zabralo to. Džezové soboty sa stali pre mnohých hostí pravidelným programom. Medzitým reštaurácia stále využívala klavír, napríklad počas šansónových večerov Jožka Bednárika. I keď o tom, ako by to malo štýlovo vyzerať, mali režisér a šéfkuchár odlišné predstavy. Jeden si želal typicky šansónovú atmosféru s neodmysliteľným oblakom cigaretového dymu, druhý by rád tvoril v kuchyni jedlá pre náročných. V LemonTree zistili, že umenie nie vždy prináša okamžitý pozitívny efekt ale džezové soboty sa postupne udomácnili. Hostia sa prídu najesť a potom pri hudbe pokračujú s dobrým vínkom a koktailmi.„Aj tak to nie je veľmi o biznise, veď ani vstupné nevyberáme. Chceme skôr hosťom ukázať, že si ich vážime a robíme pre nich niečo viac, než im ponúka alchýmia Laca Hužíka v kuchyni,“ hovorí manažér Peter Hruška a má na mysli napríklad vystúpenia saxofonistov Nikolaja Nikitina, Ivana Vereša či Mila Suchomela, ale aj ďalších džezmanov ako Sama Hošeka, Juraja Kalásza, Petra Adamova alebo Denisa Lacha s jeho bluesovkami. Už teraz pozývajú hostí na rakúskeho virtuóza s harmonikou Bertla Mayera.
