Koľkým zachutí? Nuž‚ ťažko o tom robiť štatistiku. Niekomu sa možno zdá podozrivý vzhľad kôpky na tanieri, inému vôňa či chuť fermentovanej bryndze. Ale aj tak sa tisíce turistov stávajú jeho fanúšikmi. O to viac, že nikde inde vo svete sa podobné jedlo nepripravuje a nedá sa mu tak uprieť punc exotiky. Pokojne by mohlo mať na sebe pečiatku ochrany EÚ či etnografického dedičstva UNESCO. Vravíme o ňom ako o národnom jedle, hoci nemá staršie než dvestoročné korene a naozaj doma je len v niekoľkých regiónoch Slovenska.
„Národná kuchyňa je vlastne metaforický výraz a vždy sa stotožňuje s určitou vrstvou obyvateľstva i určitým obdobím. V slovenskej gastronómii ide o jedlá a nápoje ľudových vrstiev, hoci svoju kuchyňu mali aj mešťania a panstvo,“ vysvetľuje etnologička Rastislava Stoličná slávu bryndzových halušiek či pirohov. „Kulinárska literatúra i povedomie Slovákov považujú za typické slovenské špeciality takmer výlučne ľudové jedlá, ktoré majú svoje korene v rôznych regiónoch. Najmä jedlá z múčno-zemiakového cesta ako halušky, šúľance, pirohy, placky, husté kyslé polievky z kapusty, fazule, šošovice či húb, kysnuté plnené koláče, z nápojov predovšetkým borovičku a liehoviny z obilnín i ovocných štiav.“
ZÁŽITOK NA EXPORT. Kedysi sa hovorilo, že halušky zahraničným hosťom nechutia. „Opak je pravdou, halušky tvoria polovicu všetkých podaných porcií, dávajú si ich aj domáci, ale predovšetkým zahraniční hostia,“ tvrdí na základe niekoľkoročných skúseností Milan Straka‚ ktorý je majiteľom apartmánového domu Liptovský dvor v Liptovskom Jáne. Za pravdu mu dávajú nielen salaše a koliby po celom Slovensku, ale aj vyššia zážitková gastronómia.
