Neosobný otvorený administratívny hangár s priečkami navodzujúcimi súkromie, nazývaný open space (otvorený priestor), vznikol v USA v osemdesiatych rokoch. K nám sa dostal o desať až pätnásť rokov neskôr a predbežne uspel. Manažéri si z pohodlia osobných kancelárií chválili bezprostrednú kontrolu činnosti pracovníkov a vďaka okamžitej a spoločnej komunikácii zamestnancov si od nového konceptu sľubovali zvýšenie produktivity aj kreativity.
Nejde to však tak hladko, ako si mnohí predstavovali. Podľa pretrvávajúcich zdravotných problémov zamestnancov vznikol v lekárskom slovníku nový pojem SOS (syndróm open space). V takejto kvázi pracovnej telocvični sa žiada výrazná schopnosť sústredenia a pracovného nasadenia aj preto, že každý vníma každého a vytvoriť si legitímne osobný kútik nie je možné.
Rozprávanie kolegov, neustály pohyb v okolí, rozptyľujúce neurčité zvuky z pozadia vzbudzujúce zvedavosť korunuje umelé osvetlenie a týranie očí blikajúcimi monitormi počítačov. K tomu sa pridáva hluk ťukaním stoviek prstov po stovkách klávesníc.
