V meste pod Zoborom „polievkarom“ so širokou ponukou známych aj netradičných chutí kraľuje rodinný podnik Polievkareň. Niekoľko hlbokých čiernych uzatvárateľných kotlíkov na pulte a za nimi obrovská tabuľa, ktorá hlása ponuku dňa – šošovicová na mede so zeleninou, krém z tekvice hokkaido s opečenými jadierkami, morčací vývar s rezancami alebo karotková s ďumbierom.

Zajtra nevšednú ponuku v nitrianskej Polievkarni vystrieda nová štvorkombinácia tradičných i exotických chutí, ktoré si môžete odniesť so sebou. Nabraté sú raz-dva, aj napriek tomu sa rad zákazníkov v čase obeda tiahne až von.
„Chodia k nám študenti, ľudia pracujúci v okolí či z iných častí mesta, ktorí u nás zaparkujú a nakúpia často aj pre ostatných kolegov. Predovšetkým k nám chodia samí skvelí ľudia, ktorých v Nitre žije kopec,“ hovorí 26-ročný Róbert Nagy o rodinnom podniku, v ktorom sa angažuje spolu s mamou Máriou.
O nápade na bistro, v ktorom by sa servírovali len polievky, sa za kuchynským stolom začali rozprávať ešte v roku 2014, keď mladého absolventa hotelovej akadémie zaujal obdobný koncept v európskych metropolách. „Takmer každé veľké mesto má vychytený podnik, kde si človek môže dať dobrú polievku,“ vysvetľuje.
Hoci spočiatku boli úvahy o vlastnom polievkovom bistre len fantazírovaním, v zime toho roka nabrali serióznejší charakter a v januári 2015 už prevádzka v centre mesta fungovala na plné obrátky.
“Každý národ, ktorý sa cez Slovensko prehnal, u nás zanechal silnú gastronomickú stopu. Všetky tie guláše, kapustnice, cesnačky či fazuľové polievky. Kto dnes vie, či vznikli u nás, alebo boli prevzaté z inej národnej kuchyne?
„
Obrodená tradícia
Zuppa, soup, sopa, suppe – aj tak nazývajú polievky. Hovoriť o ich návrate na Slovensko by bolo pritiahnuté za vlasy. Číre alebo zahustené, horúce či svieže letné, sýtejšie alebo ľahšie, vždy však tekuté a výživné – takéto polievky patria k tradícii regiónu celé stáročia.

A nielen u nás. Polievka bola podľa životopiscov to jediné, čo Michelangelo vložil do úst, keď maľoval Sixtínsku kaplnku, Giuseppe Verdi v domácej rezancovej hľadal inšpiráciu.

Soup kitchens, doslovne „polievkové kuchyne“ alebo miesta, kde dobrovoľníci chudobným servírujú polievky, prípadne aj iné jednoduché jedlo získané zväčša z potravinovej banky, sa v USA a neskôr aj v Európe začali objavovať už koncom 18. storočia a nechýbajú ani dnes.
Polievku si čoraz viac ľudí zvykne dopriať nielen ako predjedlo, ale aj namiesto hlavného jedla. Vzkriesená vlna záujmu dala priestor na vznik nového typu podnikov, ktoré servírujú „liek v miske“.
„Na území Slovenska sa vždy miešali rôzne národy, národnosti a každý z nich tu zanechal silnú gastronomickú stopu. Všetky tie guláše, kapustnice, cesnačky či fazuľové polievky. Kto dnes vie, či vznikli u nás, alebo boli prevzaté z inej národnej kuchyne? V našej gastronómii majú silné miesto – ja si neviem predstaviť obed u babky bez dobrej polievky,“ hovorí R. Nagy, dnes študent hotelového manažmentu v Prahe, o ďalšom dôvode, ktorý rodinu pritiahol práve k polievkam.