Zvláštnu farbu zvonku i na reze, prenikavý zápach, štipľavú chuť, mnohým pripomínajúcu cesnak, mali odjakživa. Zvieratá sa po nich vždy išli zblázniť a neskôr im prišli na chuť aj ľudia. Podnikateľ Giancarlo Zigante im dodal všetko ostatné, čo chce moderný svet. Hovoríme o istrijských hľuzovkách.
Máme novinárske šťastie. Počas debaty s obchodno-marketingovým manažérom Alenom Begačičom v reštaurácii Zigante v dedinke Livade na chorvátskej Istrii zastavuje auto. Vystupuje z neho usmiaty sedemdesiatnik s havraními vlasmi a predstavuje sa: Giancarlo Zigante.
Je zakladateľom rodinnej firmy, ktorá už takmer tridsať rokov robí tomuto regiónu len pár kilometrov od Jadranského mora renomé po celom svete. Jej výrobky poznajú gurmáni v Európe, Austrálii, USA i v bohatých východoázijských štátoch, ako sú Japonsko, Hongkong a Singapur.
Meno Zigante sa stalo synonymom húb rastúcich pod zemou motovunských lesov. Teda tartufov, ako im hovoria domáci, alebo hľuzoviek po slovensky, lanýžov po česky, ale vo svete známych najmä pod názvom truffle.
Zvieratá sa za nimi bláznia
Hľuzovky zo severozápadu chorvátskeho polostrova Istria, a to najmä biele druhy, považujú odborníci a gurmáni za najkvalitnejšie, aké sa vo svete nájdu. Oficiálna história ich zberu má však len necelých sto rokov.
Sedliaci žijúci v motovunských dubových a morušových lesoch, medzi ktorými sa ako biela stužka vinie rieka Mirna, ich kedysi nazývali smradľavými zemiakmi. Nechápali, prečo sa takmer všetky zvieratá, plazy, žaby, muchy a iný hmyz idú po nich zblázniť. Im samým hľuzovky páchli a ich chuť považovali za odpornú. Keď sviňa nejakú vyryla kdesi v lese, vraj tak smrdela, že ju gazdiná hnala kadeľahšie.
