Na prvý pohľad si to možno nevšimnete. Zvykli sme si na krajinu, v ktorej veci nefungujú. A naučili sme sa v nej prežívať. Nedokončené diaľnice a deravé cesty, ošarpané budovy, nefunkčné úrady a štátne služby, kolabujúce zdravotníctvo a zabrzdené školstvo. To je Slovensko, v ktorom žijeme.
To, čo ostáva na prvý pohľad ťažšie rozoznateľné, je, že upadáme čoraz viac. Ekonomicky sme sa napevno zaradili na chvost Európy, do klubu krajín ako Rumunsko a Bulharsko. A aj za tými už začíname zaostávať.
Ako upozorňuje Ivan Mikloš, v Globálnom inovačnom indexe, ktorý zoraďuje krajiny z celého sveta podľa ich inovačného potenciálu, sme skončili na zahanbujúcom 46. mieste a výraznejšie nás predbehlo aj Bulharsko. Väčšina európskych krajín pritom v rebríčku obsadzuje popredné pozície.

Kde sa stala chyba? Prečo sme kedysi Európu dobiehali a časy, keď sme mohli súperiť s Čechmi či s Poliakmi, sú dávno zabudnuté? A ako sme umožnili premrhať viac ako poslednú dekádu?
„Fico mal na reformy viac ako trinásť rokov, ale kašľal na ne. Jeho vlády mali iné priority. Vlastné kšefty a zotrvanie pri moci. Robiť reformy nie je ľahké,“ výstižne pomenúva problém Mikloš.
Ak by ste mali pocit, že od dna sa už môžeme len odraziť, opak je pravda. To, že namiesto slabého ekonomického rastu musíme riešiť príklon k Rusku, vily smerákov na Jadrane, pohon na mimovládky či pavedecké pandemické blúznenie, dáva pomerne jasný obraz o budúcom smerovaní Slovenska. A inovácie či reformy v ňom na stole nebudú.
Čaká nás pritom zásadná kríza, ktorú rozdúcha americký prezident Donald Trump. Slovensko na ňu nie je nepripravené, budeme patriť k ekonomikám, ktoré zasiahne najviac.