Deväťdesiate roky neboli divoké len vinou živelného diania, ktoré bolo často spájané s mafiou či pochybnými živlami. Turbulentné obdobie sa prejavilo vo všetkých stránkach spoločnosti. Napríklad aj v architektúre.
Historička architektúry: Čo sa deje v Tatrách, to by si v Alpách nedovolili Čítajte Kým do revolúcie najdôležitejšie a najviditeľnejšie projekty podliehali prísnemu posudzovaniu a architekti súťažili o to, kto ponúkne najlepšie riešenie, po revolúcii prišla anarchia. A treba povedať, že aj nevkus.
Jediným kritériom bola cena a po Slovensku tak začali pribúdať projekty, ktoré by sme mohli zaradiť do rovnakej kategórie ako pestrofarebné saká „rýchlopodnikateľov“ z toho obdobia.
Situácia sa však v posledných rokoch začala zlepšovať. Vracajú sa architektonické súťaže, ktoré prinášajú komplexnejší pohľad nielen na projekt, ale aj jeho okolie. Stále to však nie je ideálne.
Výzvy realitného trhu
Štát sedí na nevyužívanom miliardovom poklade. Sú ním stovky budov, ktoré mu patria, no sú buď vôbec, alebo neefektívne využívané. Aký je ich potenciál? V seriáli "Výzvy realitného trhu" sa venujeme na prvý pohľad skrytým možnostiam, ktoré ponúka. Partnerom seriálu je CBRE.
Aj svetové unikáty
Príkladov toho, čo priniesli zmeny po revolúcii, je mnoho. Pekne viditeľné sú napríklad vo Vysokých Tatrách. Aj keď bežná architektonická tvorba spojená s panelákmi či tuctovými verejnými budovami nepriniesla nič hodnotné, boli aj projekty, na ktorých si bývalý režim dával záležať.
Na každú významnejšiu stavbu sa organizovala súťaž. Aj keď niekedy išlo len o súťaž v rámci jedného štúdia.
„Šesťdesiate roky boli známe verejnými architektonickými súťažami, keď pripravovali svetový šampionát v severskom lyžovaní 1970. A neboli to len celoštátne súťaže. Organizovali sa aj súťaže tímov v rámci jednotlivých projektových ústavov. To zaručovalo istú mieru kvality,“ hovorila pred časom pre INDEX teoretička a historička architektúry Henrieta Moravčíková.
V čase otvorenia bol športový areál na Štrbskom Plese chválený nielen doma. (zdroj: Wikimedia/Tatransky)Výsledkom tohto obdobia je napríklad lyžiarsky komplex Areál snov na Štrbskom Plese. V čase otvorenia išlo o jeden z najmodernejších lyžiarskych areálov na svete. Dielo architektonickej dvojice Eugen Kramár a Ján Šprlák-Uličný prvýkrát sústredilo na jedno miesto dojazd bežeckých a skokanských disciplín. Tento nápad neskôr „okopírovali“ prestížne lyžiarske areály na severe Európy.
Kým v tomto období produkovali slovenskí architekti diela, ktoré sa stali inšpiráciou aj pre zahraničie, po revolúcii sa karta obrátila. Nové stavby akoby napodobňovali napríklad architektúru typickú pre Alpy. Nové diela (nielen v Tatrách) sa stali ukážkou lacného gýču a prístupu, v ktorom sa najdôležitejším kritériom stala cena.
A neplatilo to pritom len pri súkromných investíciách. Riziká tohto prístupu sa ukázali najmä pri stavbách, ktoré financoval štát, respektíve samosprávy.
Súťaž ako riešenie
V posledných rokoch sa však situácia zlepšuje. Pomáha tomu inštitút, ktorý dokáže eliminovať negatívne javy – architektonická súťaž. „Jej princíp spočíva v tom, že sa vzájomne hodnotia viaceré konkrétne vizualizované riešenia v rozsahu architektonickej štúdie,“ vysvetľuje pre INDEX Martin Zaiček, samostatný odborný referent pre architektonické súťaže zo Slovenskej komory architektov.
Ako zdôrazňuje, nejde o abstraktné ponuky ako pri obchodnej súťaži, kde sa vychádza len z finančných tabuliek. Návrhy pritom skúmajú nielen cenu realizácie, ale predovšetkým kvalitatívne vyhotovenie.
„Osobitne dnes, keď potrebujeme posudzovať projekty aj s dôrazom na environmentálnu udržateľnosť alebo dosah na fungovanie a tvorbu životného prostredia v mestách, je to nástroj obstarávania, na ktorom by samospráva a občania mali trvať,“ naznačuje.
Víťazný návrh projektu nájomných bytov projektu Obytný súbor Terchovská. (zdroj: Bratislava/The Büro s.r.o.)Medzi pozitívne príklady, ktoré sa rozhodli ísť cestou súťaží, je Leopoldov. Jedno z najmenších slovenských miest usporiadalo ešte v roku 2014 súťaž na zmenu vzhľadu mestského úradu. Súťaž, ktorá bola jedna z prvých na Slovensku, zarezonovala a dopadla úspešne. Svoj projekt predložilo 51 súťažných ateliérov.
Štúdiá pritom vyhľadávajú podobné formy rady. Príkladom bola aj architektonická súťaž na podobu nájomných bytových domov Terchovská v bratislavskej Trnávke. Do súťaže sa koncom roka 2019 zapojilo až 73 architektonických ateliérov.
„Mesto ako verejný investor by sa malo snažiť o to, aby financie investované do výstavby v jeho gescii boli použité maximálne efektívne, s čo najväčším ziskom kvality – a pre toto je dôležité, aby sa investícia realizovala podľa čo najlepšieho návrhu. A ten prináša práve súťaž, v ktorej odborná a nezávislá porota vyberá najvhodnejšie riešenie,“ hovorí pre INDEX Marcela Glevická, manažérka komunikácie Metropolitného inštitútu Bratislavy.
Podľa jej slov je úplne jedno, či ide o bytové domy, alebo o námestie a lavičky. Práve hlavné mesto sa rozhodlo, že architektonické súťaže budú pri väčších projektoch štandardom. Chcú tým inšpirovať aj ostatné slovenské mestá.
V rámci pravidiel
Slovenská komora architektov vydala manuál, ktorým by sa mali riadiť všetky architektonické súťaže. Základom takéhoto porovnávania návrhov má byť transparentnosť, kontrolovateľnosť a relevantnosť priebehu. Základom každej súťaže je pritom porota. Tá má mať nepárny počet členov a majú v nej byť zastúpený tak zástupcovia investora, ako aj nezávislé osobnosti.
Známy je prípad, keď si organizátor vysvetlil zastúpenie nezávislých členov poroty po svojom.
Namiesto architektov či urbanistov, ktorí sú doma v problematike, si developer Lordship prizval do poroty na premenu hotela Kyjev iné osobnosti. Hudobníka Martina Valihoru a moderátora Milana „Juniora“ Zimnýkovala. Aj to spôsobilo, že z poroty začali odstupovať ďalší členovia.
Návrh podoby projektu hotela Kyjev z dielne štúdia Chapman Taylor. (zdroj: Lordship)Príklad ukázal, že súťaž by mala byť profesionalizovaná vo všetkých smeroch. Začať s tým by sa malo už pri stanovovaní podmienok súťaže. „Architektonickej súťaži musí bezpodmienečne predchádzať dôkladná analýza posudzovanej nehnuteľnosti s ohľadom na jej optimálne budúce funkčné a ekonomické využitie (tzv. Feasibility study alebo business case),“ konštatuje Tomáš Pecek, riaditeľ oddelenia architektúry a projektového manažmentu CBRE Slovensko.
Naráža na to, že každý projekt by si mal určiť priority, očakávané výnosy aj predpokladané náklady.
„Pri tzv. štúdii uskutočniteľnosti je dôležité okrem finančných expertov využiť špecializované firmy, v ktorých pracujú práve takí odborníci, ktorí sa venujú primárne danej problematike. Takmer pre každý sektor, či už ide o medicínsky, školský, alebo gastro a hotelierstvo, existujú špecializované firmy, ktoré vedia nastaviť základné požiadavky na architektúru tak, aby daný objekt efektívne fungoval. Navrhnúť nemocnicu, hotel či administratívnu budovu sa bez týchto špecifických znalostí a know–how nedá spraviť efektívne,“ konštatuje Pecek.
“Problém však nastáva najmä pri zadávateľoch, ktorí nemajú vlastné kapacity na zadefinovanie práve týchto hraničných kľúčových parametrov.
„
Podľa jeho slov sa takýto prístup deje pri súkromných developeroch, ktorí sa opierajú o široké tímy ľudí. „Problém však nastáva najmä pri zadávateľoch, ktorí nemajú vlastné kapacity na zadefinovanie práve týchto hraničných kľúčových parametrov a ani skúsenosti s organizovaním architektonických súťaží,“ hovorí Pecek a dodáva, že v takýchto prípadoch sa organizátori rozhodujú bez toho, aby projekt posúdili profesionálne vzhľadom na ekonomickú, dopytovú a funkčnú využiteľnosť navrhnutého riešenia.
Dôraz teda nemá byť len na zloženie poroty, ale aj na manažovanie súťaže až po jej úspešné dotiahnutie do konca. A to od projektovej dokumentácie až po výber vhodného dodávateľa a manažmentu samotného zámeru.
„Aj toto je kľúčový faktor, prečo sa väčšina verejných projektov buď nikdy nezrealizuje, alebo tie, ktoré sa zrealizujú, často končia s vysoko navýšeným rozpočtom a rozpačitým celkovým výsledkom,“ myslí si Pecek.
Stále viac súťaží
Ako bolo spomenuté, architektonické súťaže boli kedysi bežné. Po revolúcii sa na ne akoby zabudlo, no v posledných rokoch ich počet neustále rastie. A týka sa to aj samospráv, pri ktorých to nebolo zvykom. „Kým v roku 2015 sme mali sotva tri súťaže za rok, dnes len za prvý štvrťrok 2021 ich je 12. Je to pozitívny trend, ale stále je to zanedbateľný počet v porovnaní s rozsahom investičnej činnosti v štáte a samosprávach,“ porovnáva Zaiček.
Kým v prípade miest, obcí aj samosprávnych krajov sa súťaže čoraz viac stávajú štandardom, neplatí to v prípade štátu. „Štátne inštitúcie a štátne firmy súťaže takmer vôbec nevyhlasujú, pritom by práve im malo záležať na kvalitatívnom posúdení investícií v celom životnom cykle stavieb,“ konštatuje Zaiček. V tomto smere sa pritom otvára priestor na využitie prostriedkov z Plánu obnovy.
Otvára sa tu otázka, či by nemali byť architektonické súťaže pre štátne a verejné inštitúcie povinné. Odborníci sa v tomto smere viac-menej zhodujú. Poukazujú na to, že dôležitý je prístup k realizácii súťaže samotnej. Pecek poukazuje na to, že ani veľké množstvo návrhov nemusí automaticky znamenať úspešnosť takéhoto prístupu.
Tisícky bytov? Štát nečinne sedí na miliardovom poklade Čítajte „Už dnes sú zo zákona o verejnom obstarávaní pri nadlimitných zákazkách pre projekty stavieb odporúčané. Bezpodmienečná povinnosť postupu však nie je riešením. V prvom rade sa súťaže musia stať štandardom obstarávania architektonických a projekčných služieb preto, lebo obstarávateľ nebude pochybovať o ich kvalitatívnych prednostiach, ktoré v konečnom dôsledku vedú k zodpovedným a trvalo udržateľným realizáciám,“ myslí si Zaiček.
Bratislava, ktorá sa snaží architektonické súťaže štandardizovať, hovorí o nastavení kritérií do budúcnosti. A nie iba zo svojho pohľadu. „Do budúcnosti je určite podstatnou témou zadefinovanie rámcov a nastavení, v ktorých bude mesto podporovať – a azda raz aj požadovať – súťaže u súkromných developerov,“ naznačuje ďalšie smerovanie hlavného mesta Glevická.
Náklady berú percentá
Architektonické súťaže zväčša zaťažia aj rozpočet na realizáciu celého projektu. Slovenská komora architektov hovorí o sume na úrovni od 0,5 do dvoch percent, maximálne do piatich percent celého rozpočtu. Firmy však súťaže využívajú, hoci nie vždy sú verejne rozoberané.
Do akej miery firmu zaťažuje usporiadať architektonickú súťaž?
Pavel Pelikán, výkonný riaditeľ JTRE
Architektonická súťaž je organizačne náročná. Kvalitné vypracovanie súťažných podmienok trvá minimálne dva mesiace, ale pri veľkých a náročných projektoch, ako je napríklad Eurovea 2, to bolo až pol roka. Aj keď sa to môže javiť ako záťaž, v skutočnosti je takáto príprava nevyhnutná pri každom projekte, a teda skôr ide o jej skoncentrovanie v kratšom termíne. Honoráre, ktoré účastníci súťaže a odmenené tímy dostávajú, považujeme za dobre vynaložené prostriedky v prospech kvality návrhu a overenia správnosti a realizovateľnosti zadania. Dôležité je aj to, aby mali súťažiaci lokálne znalosti, pretože každá krajina má svoje špecifiká, napríklad normy svetlotechniky ako jeden vypuklý príklad. Ak lokálne znalosti nemá, výsledok býva nerealizovateľný.
Radek Pšenička, riaditeľ biznis developmentu YIT Slovakia
Je to náročné najmä na čas, financie a, samozrejme, aj na požadovanú kvalitu. Vyžaduje si to organizačné a kapacitné sily a v neposlednom rade predovšetkým odbornú spôsobilosť. Napriek tomu je to z nášho pohľadu správna cesta, pretože vďaka zapojeným architektom, externým členom poroty, ako aj špecialistom a odborníkom v prípravnom výbore poskytuje komplexný a objektívny pohľad na dané územie.
Dušan Ševela, vedúci oddelenia design developmentu v Penta Real Estate
Osobne vnímam architektonickú súťaž ako neoddeliteľnú súčasť tvorby finálneho diela a preverenie možností. Samozrejme, takýto postup zaťaží firmu procesne, finančne aj časovo oveľa viac ako priame zadanie. Samotný proces je dlhší, investujete finančné prostriedky aj do návrhov, ktoré vlastne neuspejú, platíte ľudí, ktorí sa venujú koordinácii súťaže, vyhláseniu, zhromažďovaniu podkladov, vyhodnocovaniu. Súťaž je však najlepšia cesta, akú poznám. Na konci si môžete vybrať projekt, ktorý je unikátny.
