Keď rozkladáte oheň v lese alebo doma v kozube, dbáte na to, aby ste polená kládli postupne. Plameň potrebuje dostatok kyslíka, aby sa neudusil a vás pekne vyhrial. Podľa tejto analógie funguje aj výkon v práci, fyzická a psychická kapacita vyrovnať sa s každodennými povinnosťami. Ak kapacity dlhodobo preťažujeme, vypomstí sa nám to.
Pri príprave témy o syndróme vyhorenia sme sa zhovárali s viacerými ľuďmi, ktorí si ním prešli. Uprednostnili prácu pred všetkým ostatným, no v konečnom dôsledku ich to priviedlo na pokraj fyzických i psychických síl. Stratili iskru v živote aj vlastnú identitu. Skončilo sa to rozvodmi, depresívnymi myšlienkami o ničote a zmysle bytia.
Náš postoj k pracovnému výkonu formuje spoločenské nastavenie a firemná kultúra. V niektorých krajinách a odvetviach sa extrémny záprah stal normou, ktorú si systém automaticky vyžaduje. Notoricky známym príkladom je Japonsko, v ktorom pre obete, ktoré zomrú následkom prepracovania, existuje špeciálny termín - karóši.
K vyhoreniu sú náchylní ľudia, ktorí milujú svoju prácu, majú ideály, vo svojom povolaní vidia poslanie a spôsob ako zmeniť svet k lepšiemu. Sú medzi nimi lekári, zdravotné sestry, dobrovoľníci v neziskovkách, novinári i manažéri.
